Zákon č. 150/1961 Zb. o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania

Ak došlo u pracovníka k poškodeniu na zdraví alebo k jeho smrti úrazom, ktorý sa prihodil pri výkone jeho zamestnania alebo v priamej súvislosti s ním (ďalej len „pracovný úraz“), zodpovedá za škodu tým vzniknutú podnik, v ktorom bol pracovník v čase úrazu v pracovnom pomere.

Za škodu spôsobenú pracovníkovi chorobou z povolania zodpovedá podnik, v ktorom pracovník pracoval naposledy v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania sa rozumejú choroby uvedené v prílohe k zákonu o sociálnom zabezpečení alebo v predpisoch podľa neho vydaných, ak vznikli za podmienok tam uvedených.

Pracovným úrazom v zmysle odseku 1 nie je úraz, ktorý sa pracovníkovi prihodil na ceste do zamestnania a späť.

Podnik je povinný nahradiť škodu i vtedy, ak boli z jeho strany dodržané povinnosti vyplývajúce z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ak sa nezbaví zodpovednosti podľa §§ 2 alebo 3.

Podnik sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý pracovník svojím zavinením porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo príkazy, zákazy a iné pokyny pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci sa s nimi riadne oboznámil a ich znalosť a dodržiavanie boli kontrolované a vyžadované, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

Ak sa podnik zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, ktorú nesie pracovník sám, podľa miery jeho zavinenia. Ak bolo však ďalšou príčinou škody porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci zo strany podniku alebo nedodržanie záväzných pokynov daných podniku orgánmi štátneho odborného dozoru alebo orgánmi dozoru Revolučného odborového hnutia nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci, musí byť časť škody, ktorú je povinný nahradiť podnik, vždy vyššia ako časť škody, ktorú znáša pracovník sám.

Podnik sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že škoda bola spôsobená výhradne tým, že postihnutý pracovník sám svojím zavinením porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo príkazy, zákazy a iné pokyny pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci sa s nimi riadne oboznámil a ich znalosť a dodržiavanie boli kontrolované a vyžadované.

Ak smerovalo konanie pracovníka k tomu, aby odvrátil od seba či od iných nebezpečenstvo priamo hroziace životu alebo zdraviu alebo aby zabránil hospodárskej škode, nemôže sa podnik zbaviť zodpovednosti, aj keď pracovník postupoval spôsobom uvedeným v § 2 ods. 1 alebo v § 3, ak pracovník tento stav úmyselne nevyvolal.

Pri poškodení na zdraví, ktoré vzniklo pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, je podnik povinný nahradiť poškodenému po čas jeho pracovnej neschopnosti ušlý zárobok, ktorý nebol uhradený nemocenským, ako aj náklady liečenia, pokiaľ mu nebolo poskytnuté bezplatne, a to v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá.

Podnik je povinný pracovníka, ktorý bol poškodený na zdraví pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, po skončení jeho pracovnej neschopnosti zamestnávať na jeho pôvodnom pracovnom mieste alebo na takom pracovnom mieste, kde druh požadovanej práce a pracovné podmienky sú pre neho vhodné vzhľadom na jeho schopnosti a jeho zdravotný stav a kde pracovník, aj keď je jeho pracovná schopnosť zmenená, môže dosahovať zárobok, ktorý mal pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.

Ak podnik nemôže poskytnúť pracovníkovi také pracovné miesto, je povinný v spolupráci s okresným národným výborom obstarať pracovníkovi také pracovné miesto v inom podniku.

Ak podnik neplní povinnosti uložené mu v § 6, prípadne ak obstará poškodenému len také pracovné miesto, na ktorom pracovník nemôže dosiahnuť zárobok, ktorý mal pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, je povinný nahradiť poškodenému ušlý zárobok; ak poškodený poberá čiastočný invalidný dôchodok pri pracovnom úraze, patrí mu náhrada ušlého zárobku, pokiaľ nie je uhradený týmto dôchodkom. Náhrada ušlého zárobku sa poskytuje v rozsahu, v ktorom podnik za škodu zodpovedá.

Náhrada ušlého zárobku spolu so zárobkom poškodeného a prípadným čiastočným invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze nesmie robiť viac, ako by bol invalidný dôchodok vymeraný podľa § 8.

Ak čistý zárobok poškodeného po pracovnom úraze alebo chorobe z povolania spolu s prípadným čiastočným invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze presahuje 1200 Kčs mesačne, poskytne sa mu náhrada ušlého zárobku len v prípade, ak je aspoň 50 Kčs mesačne.

Náhrada ušlého zárobku podľa predchádzajúcich odsekov nepatrí pracovníkovi, ktorý bezdôvodne odmietne nastúpiť miesto, ktoré mu bolo obstarané.

Ak sa pracovník následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré celkom zodpovedá podnik, stane invalidným, patrí mu invalidný dôchodok v najvyššej miere podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (zaopatrení). Ak však podnik za škodu zodpovedá len sčasti, zníži sa invalidný dôchodok podľa prvej vety o pomernú časť rozdielu medzi týmto invalidným dôchodkom a invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze, ktorý by pracovníkovi inak patril podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (zaopatrení), a to podľa miery spoluzodpovednosti pracovníka.

Po čas, keď sa pracovníkovi priznáva invalidný dôchodok podľa odseku 1, nepatria mu voči podniku nároky podľa §§ 6 a 7.

Pre trvanie nároku na invalidný dôchodok vymeraný podľa odseku 1 platia predpisy o sociálnom zabezpečení (zaopatrení).

Podnik je povinný v rozsahu, v ktorom zodpovedá za poškodenie na zdraví spôsobené pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, poskytnúť pracovníkovi primerané jednorazové úrazové odškodnenie, a to za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a za bolesť, ktorá mu tým vznikla.

Ak pracovník následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania zomrel, je podnik povinný nahradiť náklady liečenia, pokiaľ nebolo poskytnuté bezplatne, a primerané náklady spojené s pohrebom, ktoré neboli uhradené pohrebným podľa predpisov o nemocenskom poistení, a to v obidvoch prípadoch tomu, kto tieto náklady vynaložil.

Dôchodky pozostalých sa vymerajú z invalidného dôchodku pri pracovnom úraze, ktorý by patril zomretému podľa § 8.

Pozostalým, pokiaľ majú nárok na dôchodky pozostalých, je podnik povinný poskytnúť ďalej jednorazové odškodnenie, a to vdove (vdovcovi) vo výške 3000 Kčs a každému dieťaťu vo výške 5000 Kčs.

Podnik je povinný osobám, ktoré boli výživou odkázané na zárobok zomretého a nemajú nárok na dôchodky pozostalých a ich výživu nemožno inak dostatočne zabezpečiť, poskytovať, čo im ušlo; náhrada nesmie byť celkom viac ako 1 600 Kčs mesačne.

Náhrada a jednorazové odškodnenie podľa predchádzajúcich odsekov sa poskytujú v rozsahu, v ktorom podnik za škodu zodpovedá.

Členom jednotných roľníckych družstiev a osobám, na ktoré sa vzťahuje sociálne zabezpečenie družstevných roľníkov (ďalej len „členovia jednotného roľníckeho družstva“), zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania ich družstvo.

Pre náhradu škody za pracovný úraz alebo chorobu z povolania členov jednotných roľníckych družstiev platia ustanovenia tohto oddielu s odchýlkami uvedenými v nasledujúcich odsekoch.

Náhrada ušlého zárobku poskytovaná podľa § 7 nesmie byť spolu so zárobkom poškodeného a prípadným čiastočným invalidným dôchodkom viac ako 1 600 Kčs mesačne.

Ak sa člen jednotného roľníckeho družstva stane následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania invalidným, je jednotné roľnícke družstvo povinné v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, nahradiť mu ušlý zárobok, pokiaľ sa mu neuhradí invalidným dôchodkom. Náhrada ušlého zárobku nesmie s pripočítaním invalidného dôchodku byť viac ako 1 600 Kčs mesačne.

Ak člen jednotného roľníckeho družstva následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania zomrel, je jednotné roľnícke družstvo povinné v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť osobám odkázaným svojou výživou na zomretého popri náhradách uvedených v § 10 ods. 1 a 3, čo im ušlo, pokiaľ sa to neuhradilo dávkami dôchodkového zabezpečenia. Náhrada spolu s dôchodkami pozostalých nesmie byť celkom viac ako 1 600 Kčs mesačne.

Nároky na náhradu škody podľa ustanovení tohto oddielu patria aj pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania učňov, členov výrobných družstiev, príslušníkov ozbrojených síl a príslušníkov bezpečnostných sborov Ministerstva vnútra, študentov vysokých škôl a vedeckých (umeleckých) ašpirantov, žiakov základných deväťročných škôl a stredných škôl, ako aj osôb, ktoré sú činné pre socialistické organizácie v pomere obdobnom pracovnému pomeru, a iných pracovníkov, o ktorých to určí Ústredná rada odborov.

Osobám uvedeným v odseku 1 zodpovedá podnik, pre ktorý boli tieto osoby činné.

U osôb povolaných do služby v ozbrojených silách, ktorých pracovný pomer voči podniku po čas tejto služby trvá, plní povinnosti podľa § 6 tento podnik. Ministerstvo národnej obrany a Ministerstvo vnútra sú však povinné spolupracovať pri umiesťovaní týchto osôb podľa § 6 ods. 2 a poskytovať náhradu ušlého zárobku podľa § 7.

Nárok na náhradu škody podľa tohto oddielu zákona sa premlčí v troch rokoch odo dňa, keď došlo k pracovnému úrazu alebo keď sa zistila choroba z povolania. Premlčacia doba sa však neskončí, dokiaľ neuplynie šesť mesiacov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel, akú má škodu.

Akékoľvek dohovory medzi pracovníkom a podnikom alebo vyhlásenia pracovníka, ktorými sa vopred vzdáva svojich práv upravených týmto zákonom, sú neprípustné a neplatné.

Nárok na náhradu škody sa uplatňuje v podniku. Podnik je povinný náhradu škody prerokovať so závodným výborom základnej organizácie Revolučného odborového hnutia, a to najneskôr do 15 dní odo dňa, keď poškodený nárok v podniku uplatnil. Ak nedošlo k tomuto prerokovaniu v určenej lehote, nie je táto skutočnosť na prekážku tomu, aby sa spor o tomto nároku prejednal a aby sa o ňom rozhodlo.

Spory o náhradu škody rozhodujú rozhodcovské orgány, pokiaľ sú na to príslušné podľa osobitných predpisov o rozhodovaní pracovných sporov,*) prípadne súdy.

Žalobu podľa tohto oddielu zákona môže poškodený podať nielen na súde príslušnom podľa občianskeho súdneho poriadku, ale aj na súde, v obvode ktorého bola škoda spôsobená.

Ustanoveniami tohto oddielu zákona nevylučuje sa zodpovednosť podľa iných právnych predpisov.

I v tých prípadoch, keď sa uplatňujú podľa iných predpisov nároky na náhradu škody vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania proti podniku, platia však ustanovenia §§ 5 až 15 a v prípadoch, keď sa uplatňujú také nároky proti inej osobe ako podniku, platia obdobne ustanovenia §§ 5 až 14 a § 15 ods. 3.

Ak sa v podniku nedodržali povinnosti vyplývajúce z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo záväzné pokyny dané podniku orgánmi štátneho odborného dozoru alebo orgánmi dozoru Revolučného odborového hnutia nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a niekomu sa tak spôsobilo poškodenie na zdraví alebo smrť, je tento podnik, aj keď v ňom poškodený nebol v pracovnom pomere, povinný nahradiť štátu náklady liečebnej starostlivosti, ako aj dávky nemocenského poistenia (služobné príjmy v chorobe a dávky nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách) a dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia) poskytnuté z tohto dôvodu; túto povinnosť podnik nemá, ak si poškodený spôsobil poškodenie na zdraví alebo smrť výhradne sám porušením predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Ak poškodenie na zdraví alebo smrť boli spôsobené chybou stroja alebo iného prevádzkového zariadenia, postihuje povinnosť určená v odseku 1 aj podnik, ktorý dodal chybný stroj alebo iné prevádzkové zariadenie alebo ich chybne opravil.

Okolnosti rozhodné pre to, že povinnosť podniku na náhradu nevznikla, musí preukázať podnik.

Ak nejde o prípad uvedený v § 17, avšak podnik zodpovedá podľa tohto zákona poškodenému za škodu vzniknutú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, je povinný nahradiť štátu rozdiel medzi invalidným dôchodkom vymeraným podľa § 8 a invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze, ktorý by pracovníkovi patril podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (zaopatrení); pri dôchodkoch pozostalých rozdiel, o ktorý boli tieto dôchodky zvýšené preto, že ich bolo treba vymerať z invalidného dôchodku podľa § 8.

Kto podľa občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu, pretože niekoho úmyselne alebo z nedbalosti poškodil na zdraví alebo tak spôsobil jeho smrť, alebo kto podľa predpisov o zodpovednosti za škody spôsobené dopravnými prostriedkami zodpovedá za škodu vzniknutú poškodením na zdraví alebo smrťou, je povinný nahradiť štátu náklady liečebnej starostlivosti, ako aj dávky nemocenského poistenia (služobné príjmy v chorobe a dávky nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách) a dávky dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia) poskytnuté z tohto dôvodu, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere jeho zodpovednosti voči poškodenému.

Ak za škodu zodpovedá občan podľa občianskeho zákonníka a ak nejde pritom o poškodenie na zdraví alebo smrť, ktoré spôsobil úmyselne alebo v opilosti, nesmie výška náhrady nákladov a dávok presahovať sumu určenú v predpisoch vydaných podľa § 23 ods. 1.

Náhrada dávok dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia) podľa §§ 17 až 19 musí sa zaplatiť v kapitálovej hodnote vypočítanej podľa poistnomatematických zásad, ak to orgán sociálneho zabezpečenia (zaopatrenia) žiada.

Nároky na náhradu nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19 sa premlčujú v troch rokoch; premlčacia doba sa začína,

Pri spoločnom uplatnení nárokov na náhradu nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19 z tej istej udalosti nepovažuje sa žiaden z uplatnených nárokov za premlčaný, pokiaľ beží premlčacia doba aspoň pre jeden z nich.

O nárokoch na náhradu nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19 rozhodujú okresné národné výbory.

Ministerstvo zdravotníctva, Štátny úrad sociálneho zabezpečenia a Ústredná rada odborov v dohode s Ministerstvom financií a zúčastnenými ústrednými úradmi môžu určiť podrobnosti k §§ 17 až 19, najmä určiť sadzby náhrad nákladov liečebnej starostlivosti, spôsob spoločného uplatňovania náhrad nákladov liečebnej starostlivosti a dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia a za akých podmienok sa môže od uplatňovania týchto náhrad a nákladov celkom alebo sčasti upustiť, ako aj upraviť spôsob konania v týchto veciach.

Štátne orgány, orgány Revolučného odborového hnutia, ako aj všetky podniky sú povinné v medziach svojej pôsobnosti podávať na požiadanie oznámenia potrebné pre uplatnenie a vymáhanie nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19.

Ak boli poškodenému nesprávne alebo omylom vyplatené sumy na náhradu škody podľa I. oddielu, možno ich požadovať späť, len ak poškodený vedel alebo ak musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené.

Podnik zodpovedný za škodu vzniknutú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktorý poškodenému nahradil škodu alebo nahradil štátu rozdiel medzi invalidnými dôchodkami uvedený v § 18, má nárok na náhradu voči tomu, kto poškodenému za takúto škodu podľa iných predpisov zodpovedá, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere tejto zodpovednosti voči poškodenému.

Za zavinenie podniku sa považuje nielen zavinenie jeho orgánov, ale aj zavinenie pracovníkov (členov) pri plnení povinností vyplývajúcich z úloh podniku. Nárok na náhradu škody alebo nárok na náhradu nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19 môže sa v takomto prípade uplatniť len proti podniku a nie voči pracovníkovi (členovi).

Pracovníci (členovia), ktorých zavinenie sa pričíta podniku, zodpovedajú len tomuto podniku, a to v rozsahu a za podmienok určených osobitnými predpismi.*)

Predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sú predpisy na ochranu života a zdravia pracovníkov, predpisy hygienické a protiepidemické, technické normy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, dopravné predpisy, predpisy o ochrane proti požiarom a predpisy o zachádzaní s horľavinami, výbušninami, zbraňami, jedmi a látkami škodlivými zdraviu a látkami rádioaktívnymi, pokiaľ upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia. Za predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa považujú i pravidlá bezpečnej a zdravotne nezávadnej práce a technické pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktoré boli vydané ústredným orgánom alebo so súhlasom závodného výboru základnej organizácie Revolučného odborového hnutia podnikom; pri pravidlách vydaných podnikom sa ďalej vyžaduje, aby boli uznané za predpis o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vyšším orgánom Revolučného odborového hnutia.

Pri posudzovaní, či pracovník, ktorý utrpel pracovný úraz alebo chorobu z povolania, porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval zdravie svoje i zdravie iných.

Príkazmi, zákazmi a inými pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú konkrétne pokyny dané pracovníkovi orgánom podniku na to príslušným.

Povinnosti a práva podniku podľa tohto zákona majú aj ostatné socialistické organizácie a ďalej každý, u koho pracujú osoby v pracovnom pomere.

Pokiaľ tento zákon neurčuje inak, platia o náhrade škôd, na ktoré sa vzťahuje, všeobecné predpisy.

Ústredná rada odborov vydá v dohode s Ministerstvom zdravotníctva, Štátnym úradom sociálneho zabezpečenia a ďalšími zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi predpisy potrebné na vykonanie tohto zákona, v ktorých môže určiť aj výšku, do ktorej možno poskytnúť jednorazové úrazové odškodnenie (§ 9), rozsah náhrady škody a spôsob jej poskytovania u učňov, študentov vysokých škôl a žiakov základných deväťročných škôl a stredných škôl, ako aj u pracovníkov, ktorých zárobok pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania bol podstatne vyšší ako priemerný ročný zárobok rozhodný pre vymeranie ich invalidného dôchodku.

Ministerstvo zdravotníctva a Štátny úrad sociálneho zabezpečenia upravia v dohode s Ústrednou radou odborov a s ostatnými zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi určovanie výšky jednorazového úrazového odškodnenia v jednotlivých prípadoch.

Ministerstvo národnej obrany a Ministerstvo vnútra vydajú v dohode s Ústrednou radou odborov predpisy na vykonanie tohto zákona v svojej pôsobnosti; v týchto predpisoch môžu určiť aj potrebné odchýlky.

Ustanovenia tohto zákona platia aj o nárokoch na náhradu škody a nárokoch na náhradu nákladov a dávok podľa §§ 17 až 19 vzniknutých v čase od 1. januára 1957 do 31. januára 1962, pokiaľ pred 1. februárom 1962 nebolo o nich právoplatne rozhodnuté súdom alebo rozhodcovským orgánom alebo nedošlo k dohode; právomoc okresných národných výborov podľa § 22 sa nevzťahuje na konanie začaté na súde pred 1. februárom 1962.

Dávky na úhradu v budúcnosti uchádzajúceho zárobku, ktoré boli pracovníkovi právoplatne priznané súdom alebo rozhodcovským orgánom alebo určené dohodou podľa zákona č. 58/1956 Zb. o náhrade škody za pracovné úrazy a o náhrade nákladov liečebnej starostlivosti a dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia a ktoré sú splatné po 31. januári 1962, nesmú byť spolu so zárobkom pracovníka po pracovnom úraze alebo chorobe z povolania a prípadnými dávkami dôchodkového zabezpečenia viac ako 2 200 Kčs mesačne.

Zrušuje sa zákon č. 58/1956 Zb. o náhrade škody za pracovné úrazy a o náhrade nákladov liečebnej starostlivosti a dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia.

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. februárom 1962.