Zákon č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok)

Občiansky súdny poriadok upravuje konanie v občianskych právnych veciach pred všeobecnými súdmi, ich rozhodovanie a výkon ich rozhodnutí tak, aby sa zabezpečila rýchla a účinná ochrana majetkových a osobných práv občanov i majetkových práv a zákonných záujmov štátu a socialistických právnických osôb.

Pri vykonávaní týchto úkonov postupuje súd bez zbytočných formalít. Dbá všestranne o to, aby sa zistil skutočný stav veci, a spravodlivým rozhodovaním upevňuje socialistickú zákonnosť a vychováva občanov na plnenie ich občianskych povinností.

Ustanovenia prvej časti tohto zákona s doplnkami a odchýlkami, ktoré sú uvedené v druhej až štvrtej časti, platia pre konanie v občianskych právnych veciach na riadnych súdoch.

V občianskych právnych veciach, pokiaľ nie sú vyňaté z právomoci všeobecných súdov, rozhodujú v prvej stolici ľudové súdy, v druhej stolici krajské súdy. Ak rozhodol na základe prikázania Najvyššieho súdu (§ 18) v prvej stolici krajský súd, rozhoduje v druhej stolici Najvyšší súd. V ktorých ďalších prípadoch rozhoduje Najvyšší súd, ustanoví zákon.

Súdy vykonávajú súdnu moc zpravidla v senátoch.

Pokiaľ podľa zákona vykonáva konanie jediný sudca (ďalej len „sudca“), má práva a povinnosti senátu a predsedu senátu.

Účastníkom konania je ten, o právach alebo povinnostiach koho sa má v konaní rozhodovať, alebo ten, kto môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, alebo ten, koho zákon označuje za účastníka.

Ak sa prokurátor domnieva, že to vyžaduje ochrana záujmov štátu alebo pracujúcich, môže v ktoromkoľvek období vstúpiť do konania a potom je oprávnený na všetky procesné úkony, ktoré môže vykonať účastník podľa stavu konania.

Súd upovedomí prokurátora, ktorý vstúpil do konania, o každom pojednávaní, o ktorom upovedomuje účastníkov, a doručí mu všetky písomnosti, ktoré sa doručujú účastníkom.

Ak je na začatie konania potrebný návrh, môže taký návrh urobiť aj prokurátor, ak sa domnieva, že to vyžaduje ochrana záujmov štátu alebo pracujúcich. Účastníkom konania je potom aj prokurátor; nie je však oprávnený na procesné úkony, ktorými sa nakladá s predmetom konania.

Súd dáva pracujúcim potrebný návod na vykonanie ich úkonov na súde, poučuje ich o právnych následkoch spojených s týmito úkonmi alebo s ich opomenutím a dbá všestranne o to, aby pre nedostatok všeobecného alebo právnického vzdelania neutrpeli ujmu na svojich právach.

Na konanie v prvej stolici je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému smeruje návrh, alebo - ak je takých účastníkov niekoľko - všeobecný súd jedného z nich.

Ak niet účastníka, proti ktorému smeruje návrh, alebo ak sa konanie začína z úradnej povinnosti, je príslušný všeobecný súd účastníka, v záujme ktorého sa koná.

Ak by bolo príslušných niekoľko súdov, rozhoduje výber navrhovateľa alebo predstihnutie.

Všeobecným súdom účastníka je súd, v obvode ktorého má účastník bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd jeho pobytu.

Ak československý občan nemá v Československej republike všeobecný súd, možno začať konanie v jeho veci na súde, v obvode ktorého mal tu posledné bydlisko alebo pobyt.

Všeobecným súdom štátu je súd, v obvode ktorého je vec, na ktorú sa konanie vzťahuje; ak niet takej veci, súd, v obvode ktorého došlo k udalosti, z ktorej vznikol uplatňovaný nárok.

Všeobecným súdom právnických osôb je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo; v pochybnosti sa za sídlo považuje miesto, kde sa vedie správa. Ak sa vec týka prevažne organizačne nižšej správy právnických osôb, je ich všeobecným súdom súd, v obvode ktorého je sídlo tejto správy. Minister spravodlivosti môže po dohode so zúčastnenými ministrami nariadením určiť, čo sa rozumie organizačne nižšou správou.

Určenie príslušnosti Najvyšším súdom.

Ak je nepochybné, že vec patrí do československej súdnej právomoci, a ak chýbajú podmienky príslušnosti alebo nemožno ich zistiť, príslušným je súd, ktorý určí Najvyšší súd.

Príslušnosť na procesné úkony, ktoré nevyžadujú rozhodovanie.

Každý okresný súd je príslušný:

Tieto procesné úkony vykonáva sudca.

Trvanie príslušnosti.

Príslušnosť súdu sa posudzuje podľa okolností, ktoré sú tu v čase začatia konania, a trvá až do skončenia veci, i keď sa zmenily okolnosti, ktoré rozhodly o príslušnosti.

Územný rozsah činnosti súdu.

Súdy vykonávajú procesné úkony iba vo svojom obvode.

Ale ak je nebezpečenstvo z omeškania alebo ak je to nevyhnutne potrebné pre riadne posúdenie veci, môže súd vykonať jednotlivé procesné úkony aj mimo svojho obvodu.

Dožiadanie.

Ak je okresný súd dožiadaný iným československým súdom o vykonanie určitého procesného úkonu, je povinný vyhovieť dožiadaniu.

Okresné súdy sú povinné vyhovieť dožiadaniu československých úradov (orgánov verejnej správy), pokiaľ to osobitné predpisy ustanovujú.

Ak súd nemôže vykonať žiadaný procesný úkon vo svojom obvode a ak mu je známy príslušný súd, postúpi mu dožiadanie; inak dožiadanie vráti.

Procesné úkony dožiadaného súdu vykonáva sudca.

Spory vzniknuté medzi dožadujúcim súdom (úradom, orgánom verejnej správy) a dožiadaným súdom rozhoduje krajský súd nadriadený dožiadanému súdu.

Prikázanie veci inému súdu. Spory o príslušnosť a o právomoc.

Ak okresný súd nemôže konať v určitej veci, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, jeho nadriadený súd prikáže vec inému okresnému súdu; ak sa má prikázať vec okresnému súdu v obvode iného krajského súdu alebo ak ide o prikázanie veci inému krajskému súdu, rozhodne o tom Najvyšší súd.

Rovnako sa postupuje na návrh účastníka alebo z podnetu súdu aj z dôvodov vhodnosti. Takýto návrh nemá odkladný účinok.

Na návrh predsedu Najvyššieho súdu alebo generálneho prokurátora môže Najvyšší súd,

Súd, ktorý potom vo veci rozhoduje, spravuje sa predpismi o konaní platnými pre súd, ktorému bola vec odňatá.

Spory o príslušnosť medzi ľudovými súdmi, ako aj spory o právomoc medzi ľudovými súdmi a osobitnými súdmi s právomocou v občianskych právnych veciach rozhoduje krajský súd, v obvode ktorého majú tieto súdy svoje sídlo; inak rozhoduje Najvyšší súd.

O prikázaní veci inému súdu (§ 17), o tom, či má byť nejaká vec vyžiadaná a rozhodnutá Najvyšším súdom alebo prikázaná inému súdu (§ 18), ako aj v sporoch o príslušnosť a v sporoch o právomoc (§ 19) sa rozhoduje bez ústneho pojednávania.

Úkony súdu sa konajú spravidla v budove súdu. Ak to vyžaduje povaha úkonu, alebo ak je to potrebné pre urýchlenie konania, náležité objasnenie veci alebo z iných dôležitých dôvodov, najmä výchovných, konajú sa úkony súdu aj mimo súdnej budovy.

Ak sa má nejaký úkon vykonať v budove orgánu štátnej správy, verejného ústavu alebo podniku, treba to vopred ohlásiť osobe poverenej ich vedením.

Vo vojenských alebo vojskom obsadených budovách a podnikoch alebo v budovách verejných ozbrojených sborov smie súd vykonať potrebný úkon len s povolením príslušného náčelníka.

V dňoch pracovného pokoja možno úkony konať vo zvlášť odôvodnených prípadoch.

Sudcovia sú vylúčení z vykonávania sudcovského úradu, ak so zreteľom na ich pomer k veci alebo k účastníkom, k ich zákonným zástupcom alebo zmocnencom možno pochybovať o ich nepredpojatosti.

Vo vyššej stolici sú okrem toho vylúčení sudcovia, ktorí sa zúčastnili na rozhodovaní alebo konaní v nižšej stolici.

Dôvody vylúčenia si všíma súd z úradnej povinnosti v každom období konania.

Účastník je povinný upozorniť súd na dôvody vylúčenia hneď, len čo sa o nich dozvedel.

Len čo sa sudcovia dozvedeli o dôvode svojho vylúčenia, sú povinní zdržať sa ďalších sudcovských úkonov, pokiaľ nejde o úkony nepripúšťajúce odklad, a oznámiť to so svojím vyjadrením predsedovi súdu. Ak sa vyskytol dôvod vylúčenia u predsedu súdu, oznámi to predseda súdu svojmu zástupcovi, a ak nemá zástupcu alebo ak by sa súd vylúčením predsedu stal neschopným usnášať sa, predsedovi nadriadeného krajského súdu; ak ide o predsedu krajského súdu, oznámi to predsedovi Najvyššieho súdu.

Ak sudca (člen senátu, senát), o vylúčenie ktorého ide, s tým súhlasí, pridelí predseda súdu alebo jeho zástupca vec inému sudcovi (senátu) alebo určí do senátu miesto neho iného sudcu. Inak o vylúčení rozhodne iný senát toho istého súdu.

Ak by sa okresný súd v dôsledku vylúčenia stal neschopným usnášať sa, rozhodne o vylúčení nadriadený krajský súd; ak ide o krajský súd, rozhodne Najvyšší súd.

O vylúčení sa rozhoduje bez ústneho pojednávania.

O vylúčení pomocných súdnych orgánov a nesudcovských orgánov súdu platia ustanovenia §§ 21 a 22 primerane s tou odchýlkou, že o ich vylúčení rozhoduje predseda súdu.

Každý môže na súde ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v takom rozsahu, v akom sa môže vlastnými úkonmi zaväzovať.

Procesne nespôsobilý účastník musí byť zastúpený zákonným zástupcom.

Zákonný zástupca je povinný, pokiaľ to ešte súdu nie je známe, pri svojom prvom procesnom úkone preukázať oprávnenie na zastupovanie, a ak je to potrebné, aj osobitné zmocnenie.

Skúmanie procesnej spôsobilosti a odstránenie jej nedostatku.

Nedostatok procesnej spôsobilosti, zákonného zastúpenia a potrebného osobitného zmocnenia si všíma súd z úradnej povinnosti v každom období konania.

Ak tento nedostatok možno odstrániť, dá súd pokyn na jeho odstránenie v primeranej lehote. Pritom môže pokračovať v konaní, ale nemôže vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak nedostatok nemožno odstrániť alebo ak márne uplynula lehota na jeho odstránenie, súd zruší doterajšie konanie; ak sa konanie začalo na návrh, súd okrem toho návrh odmietne.

Nedostatok procesnej spôsobilosti alebo zákonného zastúpenia sa odstráni tým, že účastník, ktorý nadobudol procesnú spôsobilosť, pokračuje v konaní alebo zákonný zástupca vstúpi do konania bez toho, že by tento nedostatok vytýkali.

Ak je nebezpečenstvo z omeškania, konajúci súd ustanoví procesne nespôsobilému účastníkovi, ktorý nemá zákonného zástupcu, opatrovníka. Toto opatrenie môže urobiť aj predseda senátu, a to bez ústneho pojednávania.

Ak je nebezpečenstvo z omeškania, platí toto ustanovenie aj o procesne spôsobilom účastníkovi, ktorý sa nemôže zúčastniť na konaní.

Účastník sa môže dať zastupovať zmocnencom. Účastník nemôže mať v tej istej veci súčasne viac ako jedného zmocnenca, i keď má viac zákonných zástupcov.

Za štát (štátne ústavy, zariadenia) koná pred súdom orgán štátnej správy, ktorého sa vec týka.

Za tento orgán pred súdom v zastúpení štátu (štátnych ústavov a zariadení) koná osoba na to podľa príslušných predpisov povolaná alebo zamestnanec tohto orgánu ním určený; tento orgán môže byť na svoju žiadosť zastúpený aj iným orgánom štátnej správy, advokátom alebo iným zmocnencom.

Zmocnencom môže byť každá svojprávna osoba, ktorá je občiansky bezúhonná a nie je pokútnikom. Nemôže však ním byť ten, kto bol pozbavený práva vykonávať advokáciu, iba ak ide o zastupovanie jeho manžela alebo inej osoby, ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti ako člen rodiny.

Zmocnencom môže byť i jednotná odborová organizácia, ak ide o zastupovanie jej člena; za ňu môžu na súde v zastúpení účastníka konať aj jej zamestnanci.

Účastníkovi (zákonnému zástupcovi), ktorý nie je schopný srozumiteľne sa vyjadrovať, môže súd uložiť, aby si ustanovil zmocnenca; ak v takomto prípade nebude zmocnenec ustanovený, postupuje súd tak, ako keby bol účastník (zákonný zástupca) v konaní nečinný. O tom treba účastníka (zákonného zástupcu) poučiť.

Zmocnenie treba preukázať súdu listinou (plnomocenstvo). Možno ho dať aj ústne do zápisnice.

Zmocnenie možno dať pre niekoľko vecí alebo pre určitú věc (procesné plnomocenstvo) alebo pre jednotlivé procesné úkony.

Procesné plnomocenstvo oprávňuje zmocnenca na všetky úkony, ktoré môže vykonať zmocniteľ, a nemožno ho obmedziť.

Ak zmocnenec nie je advokátom, nie je oprávnený ustanoviť za seba zástupcu.

Procesné plnomocenstvo nezaniká smrťou zmocniteľa ani zmenou jeho procesnej spôsobilosti alebo zmenou jeho zákonného zastúpenia.

Odvolanie plnomocenstva zmocniteľom a výpoveď plnomocenstva zmocnencom sa stanú účinnými voči súdu chvíľou, keď oznámenie o tom dôjde súdu; voči osobám zúčastneným na konaní až chvíľou, keď im boly prostredníctvom súdu oznámené.

Zmocnenec je ešte pätnásť dní od doručenia oznámenia zmocniteľovi, že mu plnomocenstvo vypovedá, oprávnený a zaviazaný konať za zmocniteľa, pokiaľ je to potrebné, aby zmocniteľ neutrpel právnu ujmu.

Nedostatok plnomocenstva si všíma súd z úradnej povinnosti v každom období konania.

Ak niekto vystupuje ako zmocnenec a nepreukáže plnomocenstvo, súd môže s ním konať, avšak mu uloží, aby v primeranej lehote dodatočne predložil plnomocenstvo. Kým sa tak nestane, súd nemôže vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Ak plnomocenstvo nebude predložené v lehote určenej súdom, postupuje súd tak, ako keby za účastníka nikto nekonal. O tom treba osobu, ktorá vystupuje bez plnomocenstva, poučiť.

Osobe, ktorá vystupovala bez plnomocenstva, súd na návrh uloží, aby nahradila trovy, ktoré spôsobila.

Právne pomery, pri ktorých to povaha veci pripúšťa, možno so schválením sudcu usporiadať súdnou pokonávkou pred začatím konania na ktoromkoľvek okresnom súde. Sudca neschváli pokonávku, ak sa prieči zákonu alebo všeobecnému záujmu.

Začatie konania.

Konanie na súde prvej stolice sa začína na návrh alebo z úradnej povinnosti. Z úradnej povinnosti sa začne iba vtedy, keď to zákon ustanovuje.

Ak je na začatie konania potrebný návrh, konanie je začaté, len čo návrh došiel na súd (§ 42). Konanie z úradnej povinnosti je začaté, len čo súd vykonal prvý procesný úkon.

Návrh na začatie konania.

Návrh na začatie konania sa podáva písomným podaním alebo ústne pred sudcom do zápisnice. Návrh treba podať na príslušnom súde; ak sa podá na inom okresnom súde, postúpi ho tento príslušnému súdu.

Písomné podania majú obsahovať:

Písomné podania treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov a s potrebným počtom odpisov príloh.

Rovnaké náležitosti ako písomné podania musia mať aj zápisnice, ktoré také podanie nahradzujú.

Písomné podania urobené telegraficky, ktoré nemali náležitosti predpísané pre písomné podania, musia sa opakovať písomným podaním alebo ústne do zápisnice.

Ak malo telegrafické podanie ostatné náležitosti predpísané pre písomné podania, treba nedostatok vlastnoručného podpisu [§ 43 ods. 1 písm. e)] odstrániť dodatočným stručným prejavom súhlasu s obsahom telegrafického podania. Prejav súhlasu možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice. Zároveň treba predložiť potrebné prílohy.

Ak nedôjde súdu dodatočné podanie podľa odseku 1 alebo prejav súhlasu podľa odseku 2 do troch dní po dôjdení telegrafického podania, postupuje súd podľa § 45.

Odstránenie chýb písomných podaní.

Predseda senátu sa stará o odstránenie chýb písomných podaní. Ak nemožno chyby odstrániť inak, vráti podanie účastníkovi, aby podľa pokynu v primeranej lehote chyby odstránil, a poučí ho o následkoch spojených s ich neodstránením.

Ak účastník vráti opravené podanie v lehote určenej súdom, hľadí sa naň tak, ako keby sa bolo stalo v deň, keď bolo po prvé podané.

Ak pokus o odstránenie chyby, ktorá prekáža vecnému vybaveniu písomného podania, ostal bez výsledku, súd odmietne podanie bez ústneho pojednávania.

Do vlastných rúk adresáta treba doručiť písomnosť len v prípadoch určených zákonom, alebo ak to uzná súd z dôležitých dôvodov za potrebné. K písomnostiam, ktorých doručenie sa musí preukázať, sa pripojí doručenka.

Písomnosti sa doručujú spravidla poštou. Ak to uzná predseda senátu za výhodnejšie, vykoná sa doručenie doručovateľom súdu. Vo zvlášť naliehavých prípadoch môže predseda senátu požiadať o doručenie výkonný orgán príslušného miestneho národného výboru alebo, najmä pri nariadenom predvedení, príslušný orgán Verejnej bezpečnosti. Ak sa má písomnosť doručiť pri úradnom úkone, obstará doručenie orgán, ktorý má úkon vykonať; výkon doručenia sa osvedčí v zápisnici, ktorá sa o úkone spísala.

Niekoľko písomností pre jednu osobu možno doručiť na jednu doručenku len vtedy, ak ide o tú istú vec.

Písomnosť možno doručiť tiež na súde; prevzatie písomnosti sa potvrdí vo spise.

Adresátovi možno písomnosť doručiť v byte, na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Písomnosti, ktoré treba doručiť súdom, prokurátorom, vyšetrovacím orgánom alebo iným štátnym orgánom, ďalej ústavom, podnikom a iným organizáciám a sú určené do vlastných rúk, treba doručiť osobe oprávnenej podľa zákona alebo štatútu orgán alebo organizáciu zastupovať.

Písomnosti, ktoré netreba doručiť do vlastných rúk, doručujú sa osobám oprávneným za orgány a organizácie písomnosti prijímať. Ak nie sú také osoby, doručujú sa ktorémukoľvek prítomnému zamestnancovi, ktorý je ochotný ich prijať.

Písomnosti určené vojakom v činnej službe a príslušníkom ozbrojených sborov v činnej službe možno v jednotlivých prípadoch doručiť prostredníctvom náčelníka týchto osôb; ak nie je známy, môže sa tak stať, ak ide o vojakov, prostredníctvom veliteľa posádky, a ak ide o ostatných príslušníkov ozbrojených sborov, prostredníctvom najbližšieho orgánu Verejnej bezpečnosti.

Písomnosti určené osobám, ktoré sú vo väzbe alebo na ktorých sa vykonáva trest odňatia slobody, doručujú sa prostredníctvom správy väzenského ústavu.

Postup pri písomnostiach, ktoré sa nedoručujú do vlastných rúk

Ak nebol adresát zastihnutý v byte, kde sa má písomnosť doručiť, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, môže sa písomnosť doručiť inej osobe v byte spolubývajúcej, ak je ochotná a spôsobilá písomnosť prevziať.

Ak nebol adresát zastihnutý na svojom pracovisku, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, možno písomnosť doručiť niektorému jeho spolupracovníkovi, ak je ochotný ju prevziať.

Písomnosť sa nesmie náhradne doručiť odporcovi alebo osobe, ktorá má záujem na veci; takéto doručenie je neúčinné.

Ak sa nezdržuje adresát v mieste určenia a ak môže doručovateľ zistiť nové miesto jeho pobytu, zašle písomnosť na novú adresu, ak nie je na zásielke výslovne uvedené, že doručenie mimo miesto určenia je vylúčené.

Ak nemožno doručiť písomnosť ani náhradne podľa § 47, hoci sa adresát v mieste doručenia zdržuje, uloží ju:

O uložení písomnosti upovedomí doručovateľ adresáta oznámením, ktoré zanechá v jeho byte alebo v jeho schránke na listy alebo na jeho pracovisku, alebo pripevní na dverách jeho bytu alebo na inom vhodnom mieste; podľa možnosti upovedomí o tom aj osoby zo susedstva alebo jeho spoluzamestnancov na pracovisku. Tieto okolnosti, ako aj deň a miesto uloženia písomnosti, poznamená doručovateľ na doručenke a vráti ju súdu.

Deň, keď sa písomnosť uložila, sa považuje za deň jej doručenia. Takéto uloženie má účinok doručenia, i keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel.

Ak nemožno písomnosť doručiť do vlastných rúk príjemcu, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, zanechá doručovateľ na niektorom z miest uvedených v § 47a ods. 2 písomnú výzvu, aby bol v určitý deň a hodinu prítomný na prijatie písomnosti. Ak sa tejto výzve nevyhovie, uloží doručovateľ písomnosť (§ 47a ods. 1) a v oznámení o uložení (§ 47a ods. 2) uvedie, že si príjemca má doručovanú písomnosť do troch dní vyzdvihnúť. Ak sa písomnosť uložila a príjemca si ju v lehote troch dní nevyzdvihne, považuje sa posledný deň lehoty za deň, keď doručenie sa vykonalo, i keď sa príjemca o uložení písomnosti nedozvedel.

Doručovanie zmocnencovi.

Ak má účastník zmocnenca s procesným plnomocenstvom, doručujú sa písomnosti zmocnencovi.

Ak má niekoľko účastníkov spoločného zástupcu (zákonného zástupcu alebo zmocnenca), doručenie je vykonané pre všetkých účastníkov, ak bola písomnosť odovzdaná tomuto zástupcovi v jedinom vyhotovení.

Zmocnenec na prijímanie písomností.

Ak by bolo doručovanie účastníkovi spojené s ťažkosťami alebo prieťahmi, možno mu uložiť, aby v lehote určenej súdom oznámil zmocnenca na prijímanie písomností; ak neoznámi v takomto prípade zmocnenca, budú sa písomnosti určené pre neho ukladať na súde s účinkami doručenia. O tom treba účastníka poučiť.

Odopretie prijatia doručovanej písomnosti

Ak odoprie adresát bezdôvodne písomnosť prijať, poučí ho doručovateľ o následkoch odopretia prijatia, poznamená to na doručenke spolu s dátumom a dôvodom odopretia prijatia a písomnosť vráti súdu.

Ak uzná súd, že prijatie bolo odopreté bezdôvodne, považuje sa písomnosť za doručenú dňom, keď sa prijatie odoprelo.

Účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, doručí sa verejnou vyhláškou, a to tak, že sa doručovaná písomnosť pripevní na čas pätnásť dní na návestnú tabuľu súdu. Uplynutím tohto času sa považuje doručenie za vykonané.

Toto ustanovenie sa použije aj v prípadoch, keď sa nepodarilo doručiť účastníkovi na jeho známu adresu do cudziny.

Ak prislúcha účastníkovi uvedenému v § 51 vykonať podľa obsahu doručovanej písomnosti nejaký procesný úkon, ustanoví mu súd opatrovníka. Súd oznámi vyhláškou, ktorá sa pripevní na čas aspoň pätnásť dní na návestnú tabuľu súdu, ustanovenie opatrovníka, jeho meno, priezvisko a bydlisko, stručný údaj o obsahu doručovanej písomnosti s označením súdu a prejednávanej veci, ako aj to, že opatrovník bude zastupovať účastníka, ktorému bol ustanovený, dotiaľ, kým účastník sám nevystúpi alebo nepomenuje zmocnenca.

Ak je to potrebné, môže súd nariadiť, aby bola vyhláška uverejnená aj v novinách alebo iným spôsobom.

Doručenie sa pokladá za vykonané, len čo bola vyhláška pripevnená na návestnú tabuľu súdu a písomnosť doručená opatrovníkovi.

Predvolávanie na jednotlivé úkony sa robí spravidla písomne, alebo pokiaľ je to možné, ústne, v naliehavých prípadoch tiež telegraficky alebo telefonicky. Ak bola niektorá osoba predvolaná ústne, telegraficky alebo telefonicky, urobí sa o tom záznam vo spise; ak bola predvolaná ústne pri výsluchu, poznamená sa to v zápisnici. V písomnom predvolaní sa uvedú zákonné následky spojené s tým, keby sa predvolaný bez dôvodov neustanovil.

Vojaci v činnej službe a príslušníci ozbrojených sborov v činnej službe sa predvolávajú prostredníctvom ich náčelníka. Ak nie je známy náčelník vojakov v činnej službe, predvolávajú sa prostredníctvom veliteľa posádky; ak nie je známy predstavený príslušníkov Verejnej bezpečnosti v činnej službe, predvolávajú sa prostredníctvom najbližšej súčasti Verejnej bezpečnosti.

Nariadenie o doručovaní a predvolávaní vydáva predseda senátu; rozhoduje tiež o všetkých iných opatreniach týkajúcich sa doručovania a predvolávania včítane ustanovenia opatrovníka.

Prv než súd začne konať vo veci samej, skúma z úradnej povinnosti svoju príslušnosť.

Ak sa konanie začalo na návrh, súd skúma svoju príslušnosť podľa navrhovateľových údajov. Ale ak má pochybnosť o správnosti týchto údajov alebo ak sa namieta nepríslušnosť, súd vyšetrí okolnosti rozhodné pre určenie príslušnosti, a to aj z úradnej povinnosti.

Iný účastník ako navrhovateľ môže namietať nepríslušnosť súdu iba pri prvom procesnom úkone, ktorý mu prislúcha, a to prv než sa pustí do konania vo veci samej. Námietku musí odôvodniť.

Ak nebola vznesená námietka nepríslušnosti a súd začal konať vo veci samej, je príslušný, i keď niektorý účastník, ktorý vstúpi do konania neskoršie, namietne nepríslušnosť pri svojom prvom procesnom úkone.

Ak súd zistí, že je nepríslušný, a ak sa dá podľa údajov navrhovateľa alebo podľa výsledkov vyšetrenia zistiť, a to bez vypočutia iného účastníka ako navrhovateľa, príslušný súd, súd vysloví svoju nepríslušnosť a po právoplatnosti usnesenia postúpi vec príslušnému súdu, ktorý je týmto usnesením viazaný; ak bol iný účastník ako navrhovateľ vypočutý, postúpi vec ihneď s tým istým účinkom.

Ak nemožno zistiť príslušný súd ani podľa údajov navrhovateľa ani podľa výsledkov vyšetrenia, súd návrh odmietne. Ale ak zistí, že ide o prípad uvedený v § 12, postúpi vec Najvyššiemu súdu na určenie príslušného súdu.

Súd si všíma z úradnej povinnosti v každom období konania:

Ak sa ukáže, že je tu niektorá z týchto prekážok, súd zruší doterajšie konanie a rozhodnutia azda už vynesené; ak sa konanie začalo na návrh, súd okrem toho návrh odmietne.

Ak súd odmietne návrh podľa odseku 1 písm. b) a ak sa dá z návrhu na začatie konania zistiť, ktorý osobitný súd alebo úrad (orgán verejnej správy) je príslušný vo veci, postúpi návrh po právoplatnosti usnesenia o odmietnutí príslušnému súdu alebo úradu (orgánu verejnej správy). O tom treba upovedomiť navrhovateľa súčasne s doručením usnesenia o odmietnutí návrhu.

Hmotnoprávne účinky spojené s podaním návrhu ostávajú zachované, ak súd postúpil návrh inému súdu alebo úradu (orgánu verejnej správy), alebo ak bol návrh znovu podaný na príslušnom súde alebo úrade (u orgánu verejnej správy) do tridsiatich dní od právoplatnosti usnesenia o odmietnutí návrhu.

Ak predchádzalo súdnemu konaniu v pracovných veciach rozhodcovské konanie a navrhovateľ v konaní náležite pokračoval, zostávajú zachované právne účinky podľa odseku 1 spojené s podaním návrhu u rozhodcovského orgánu.

Súd postupuje v konaní z úradnej povinnosti a vedie ho tak, aby sa zistil skutočný stav veci čo najúčelnejšie a najrýchlejšie. Všetkým účastníkom treba dať rovnakú príležitosť, aby uplatnili svoje práva a aby sa vyjadrili.

Účastníci sú povinní uviesť súdu pravdivo a úplne všetky skutkové okolnosti odôvodňujúce ich návrhy, ako aj okolnosti, na ktoré sa ich súd spýta.

Predseda senátu nariadi na prejednanie veci ústne pojednávanie, ak sa nemá podľa zákona rozhodnúť bez ústneho pojednávania.

Predseda senátu predvolá účastníkov a iné osoby, ktoré sa majú vypočuť na ústnom pojednávaní.

Predseda senátu pripraví ústne pojednávanie tak, aby bolo zpravidla možné vec prejednať a skončiť na jedinom pojednávaní. V složitejších prípadoch môže predseda senátu najmä účastníkom uložiť, aby sa v lehote, ktorú im určí, vyjadrili písomne alebo ústne do zápisnice o skutkovom základe prejednávanej veci a označili dôkazy. Môže im tiež uložiť, aby predložili listiny.

Ústne pojednávanie je verejné.

Verejnosť možno vylúčiť pre celé ústne pojednávanie alebo pre jeho časť, len ak by verejným prejednaním veci boli ohrozené štátne, hospodárske alebo služobné tajomstvo, mravnosť alebo dôležité záujmy účastníkov. Usnesenie o vylúčení verejnosti sa verejne vyhlási. Súd môže však v takom prípade z dôležitých dôvodov dovoliť jednotlivým osobám, aby boli prítomné.

I keď bola verejnosť vylúčená, rozhodnutie vo veci sa vyhlási verejne.

Ústne pojednávanie vedie predseda senátu.

Z dôležitého dôvodu môže predseda senátu - na ústnom pojednávaní senát - ústne pojednávanie odročiť, a to buď na návrh alebo z úradnej povinnosti. Na začiatku nového ústneho pojednávania predseda senátu vyloží doterajší stav konania. Ak sa zmenilo složenie senátu, predseda senátu oznámi podľa spisov celý obsah prednesov a vykonaných dôkazov.

Ak sa niektorý účastník ohradí proti opatreniu, ktoré urobil predseda senátu, rozhodne senát.

O skončení ústneho pojednávania rozhoduje senát.

Predseda senátu dbá, aby bol zachovaný poriadok a vážnosť ústneho pojednávania. Ak treba vykázať z pojednávacej miestnosti osobu, ktorá ruší pojednávanie, či ide o poslucháča alebo o osobu zúčastnenú na pojednávaní, rozhodne o tom senát. Okolnosti, pre ktoré sa zakročilo proti osobe rušiacej pojednávanie, sa uvedú v zápisnici.

Ak bol takto z pojednávacej miestnosti vykázaný účastník, má to tie isté následky, ako keby sa bol vzdialil dobrovoľne. Vykázanie zástupcu nemôže byť na ujmu zastúpeného.

Ak dôjde pre neprístojné správanie sa niektorej osoby k odročeniu ústneho pojednávania, uloží jej súd náhradu trov, ktoré tým vznikli.

Ústne pojednávanie sa koná v prítomnosti zapisovateľa, ktorý spíše o pojednávaní zápisnicu.

Zápisnica má obsahovať najmä:

Zápisnicu podpíše predseda senátu, zapisovateľ, účastníci, ich zástupcovia a tlmočník; ak zápisnica obsahuje súdnu pokonávku alebo výrok rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, podpíšu ju aj členovia senátu. Ak sa účastník alebo zástupca vzdiali pred podpisom, poznamená sa to v zápisnici; ak odoprie podpis, poznamenajú sa tu aj dôvody, ktoré uviedol.

Ak nemôže predseda senátu pre prekážku dlhšieho trvania podpísať zápisnicu, podpíše ju iný člen senátu. Ak nemôže iná osoba pre prekážku dlhšieho trvania podpísať zápisnicu, nie je potrebný jej podpis. Dôvod, prečo podpis odpadol, sa poznamená v zápisnici.

Námietky proti zneniu zápisnice pojme súd do zápisnice alebo uloží účastníkovi, aby ich podal písomne.

Ustanovenia platné pre ústne pojednávanie sa použijú primerane podľa povahy veci na iné pojednávania a podobné sudcovské úkony.

Ak to súd pokladá za potrebné, môže účastníka kedykoľvek za konania vyslúchnuť. Preto mu môže uložiť, aby sa ustanovil osobne; ak sa účastník bez ospravedlnenia neustanovil, súd ho môže dať predviesť.

O predvedenie sa požiada príslušná súčasť Verejnej bezpečnosti; o predvedenie maloletého sa požiada príslušná súčasť Verejnej bezpečnosti, len ak nemožno predvedenie vykonať zamestnancom súdu alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež.

O predvedenie vojakov v činnej službe a príslušníkov ozbrojených sborov sa požiada ich náčelník.

Nariadenie o predvedenie vydáva predseda senátu, ktorý tiež rozhoduje o všetkých iných opatreniach týkajúcich sa predvedenia.

Pre svoje rozhodnutie je súd oprávnený urobiť si úsudok i o predbežných otázkach, o ktorých by patrilo rozhodnúť inému súdu alebo úradu (orgánu verejnej správy).

Ale ak sa už začalo konanie o predbežnej otázke na príslušnom súde alebo u úradu (orgánu verejnej správy), alebo ak je tu podozrenie z trestného činu alebo priestupku a odsúdenie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, súd zpravidla preruší konanie až do právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke alebo o trestnom čine alebo o priestupku.

Súd môže spojiť na spoločné konanie, poprípade i rozhodnutie, veci, ktoré sú u neho začaté a spolu súvisia, či už medzi tými istými alebo inými účastníkmi.

Účastníci môžu za konania meniť svoje návrhy vo veci samej. Súd nepripustí zmenu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohly byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Ak je na začatie konania potrebný návrh účastníka, navrhovateľ môže vziať návrh zpäť, kým súd nezačal konať vo veci samej. Ak vzatie návrhu zpät dôjde rozhodujúcemu súdu neskoršie, najneskoršie však do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, súd rozhodne o vzatí návrhu zpät, a ak mu prizná účinnosť, konanie zastaví.

Kým súd nerozhodol vo veci samej, zaviazaný môže na súde nárok uznať a oprávnený sa môže na súde svojho nároku vzdať. Súd rozhodne, či prejavu účastníka prizná účinnosť. Ak prizná prejavu účinnosť, nevydá o tom osobitné usnesenie, ale rozhodne podľa prejavu účastníka.

Pokiaľ to povaha veci pripúšťa, účastníci môžu skončiť konanie aj súdnou pokonávkou. Súd rozhodne o schválení pokonávky. O pokonávku, ktorú možno schváliť, má sa súd vždy pokúsiť.

Súd neprizná účinnosť vzatiu návrhu zpät, uznaniu alebo vzdaniu sa nároku a neschváli pokonávku, ak sa prejav účastníka prieči zákonu alebo všeobecnému záujmu. Ak súd neprizná prejavu účinnosť alebo ak neschváli pokonávku, pokračuje v konaní.

Nečinnosť účastníkov neprekáža pokračovať v konaní.

Ak účastník v danej lehote nepodal vyjadrenie alebo sa, hoci bol predvolaný na výsluch, neustanovil, predpokladá sa, že sa nemieni vyjadriť.

Ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať jeho súhlas.

Ak sa riadne predvolaný účastník neustanovil na ústne pojednávanie, pojednáva sa v jeho neprítomnosti; ale ak dôjde k odročeniu pojednávania, treba účastníka znova predvolať.

Ak účastník, ktorý nie je zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom, zomrie, stratí procesnú spôsobilosť alebo sa nemôže zúčastniť na konaní pre trvalejšiu prekážku, súd posúdi, aké vhodné opatrenie má urobiť.

Súd môže konanie prerušiť alebo ustanoviť opatrovníka a v konaní pokračovať. Súd ustanoví opatrovníka a pokračuje v konaní najmä vtedy, ak by sa prerušením zmaril účel konania alebo ak by vznikla ostatným účastníkom nepomerná ujma.

Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa použijú primerane, ak nastali okolnosti uvedené v odseku 1 u zákonného zástupcu, ktorý nebol zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom.

Prerušenie má ten účinok, že sa nekonajú pojednávania a že lehoty podľa tohto zákona neplynú.

I keď súd konanie nepreruší, lehoty neplynú (§ 81) pre toho, kto zomrel alebo stratil procesnú spôsobilosť a nebol v konaní zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom, kým nie je ustanovený opatrovník alebo kým niekto nevstúpi namiesto neho do konania.

Toto ustanovenie sa použije primerane, ak nastanú také okolnosti u zákonného zástupcu, ktorý nie je zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom.

Súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie. Po odpadnutí prekážky pokračuje súd z úradnej povinnosti v konaní a lehoty začnú plynúť znova.

Ak zákon neustanovuje určité lehoty, má súd určiť na vykonanie procesných úkonov primeranú lehotu. Súd môže lehotu, ktorú určil, z dôležitých dôvodov predĺžiť alebo skrátiť.

Do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, ktorého sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.

Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa posledného týždňa alebo mesiaca, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením odpovedá dňu, ktorého sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak tento deň v poslednom mesiaci lehoty chýba, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto mesiaca.

Ak koniec lehoty pripadne na deň pracovného pokoja, pokladá sa za posledný deň lehoty najbližší budúci pracovný deň.

Dni poštovej dopravy sa do lehoty nezapočítavajú.

Ak účastník alebo jeho zástupca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z tohto úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.

Návrh na navrátenie do predošlého stavu treba podať do pätnástich dní odo dňa, keď odpadol dôvod zmeškania, a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon, pokiaľ je to podľa povahy veci možné. O návrhu rozhodne usnesením súd, na ktorom sa mal zmeškaný úkon vykonať, a to - ak to považuje za potrebné - po ústnom pojednávaní.

Návrh nemá odkladný účinok. Avšak súd, ktorý o ňom rozhoduje, môže na žiadosť účastníka i bez vypočutia odporcu nariadiť odklad konania alebo exekúcie, ak sa podľa prednesených údajov javí pravdepodobným, že návrh bude mať úspech. Na žiadosť účastníka môže súd odklad odvolať.

Účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do súdnych spisov, vynímajúc zápisnice o poradách súdu, a môžu si z nich urobiť odpisy alebo výpisy.

Tretie osoby môžu nazrieť do súdnych spisov a urobiť si z nich odpisy alebo výpisy len so svolením predsedu senátu.

Ustanovenie odseku 1 platí aj pre znalcov. Znalcom, ktorí nemôžu podať spoľahlivý posudok bez zovrubného preštudovania spisov, môže predseda senátu spisy vypožičať.

Účastník má navrhnúť a označiť dôkazné prostriedky, ktorými chce dokázať pravdivosť jednotlivých skutkových tvrdení.

Súd z úradnej povinnosti zadováži a vykoná aj také dôkazy, ktoré nenavrhol žiadny účastník, ak sú pre rozhodnutie významné.

Skutočnosti všeobecne známe a skutočnosti, ktoré sú súdu známe z jeho úradnej činnosti, zásadne netreba dokazovať. Avšak súd podľa potreby účastníkov na tieto skutočnosti upozorní.

Netreba dokazovať skutočnosti, pre ktoré zákon ustanovuje domnienku. Vyvrátiť domnienku je prípustné, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Zvyklosti platné v určitom mieste alebo odbore, stanovy právnických osôb, miestne a iné podobné osobitné predpisy treba dokazovať, iba pokiaľ nie sú súdu známe.

Ak rozhodnutie závisí od toho, či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok a kto ho spáchal, je súd viazaný čo do týchto okolností obsahom právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia trestného súdu alebo úradu (orgánu verejnej správy) v trestnej veci.

Pri zisťovaní skutkového stavu zhodnotí súd výsledky vykonaného dokazovania, berúc starostlivo do úvahy všetko, čo vyšlo najavo alebo čo sa stalo za konania, v to počítajúc i to, čo účastníci za konania uviedli.

Ak je nárok istý čo do základu, ale jeho výšku nemožno buď vôbec bezpečne zistiť alebo len s nepomernými ťažkosťami, môže ju súd určiť podľa voľného uváženia.

Dokazovanie vykonáva rozhodujúci súd, ktorý však môže zo závažných dôvodov o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd.

Na pripravenie rozhodnutia senátu môže i predseda senátu dať vykonať dožiadaným súdom jednotlivé dôkazy, ktorých vykonanie priamo senátom by robilo ťažkosti.

V odôvodnených prípadoch môže senát vykonaním jednotlivých dôkazov poveriť predsedu alebo niektorého člena senátu.

Dožiadaný alebo poverený sudca vo veci, o ktorej sa má rozhodnúť po ústnom pojednávaní, upovedomí účastníkov o pojednávaní nariadenom na dokazovanie, ak sa vopred nevzdali práva účasti.

Neprítomnosť riadne upovedomených účastníkov neprekáža vykonať dôkazy.

Predseda senátu oznámi výsledky dokazovania, ktoré vykonal dožiadaný alebo poverený sudca.

Senát môže v každom prípade nariadiť, aby sa vykonané dôkazy doplnili alebo pred ním opakovali.

Dôkazné prostriedky sú všetky prostriedky spôsobilé na zistenie pravdy; najmä sú to svedkovia, znalci, listiny a ohliadka.

Tie isté prostriedky možno použiť na spravdepodobnenie.

Každý je povinný na predvolanie sa ustanoviť na súd a vypovedať ako svedok.

Riadne predvolanému svedkovi, ktorý bez náležitého ospravedlnenia nesplní túto občiansku povinnosť, môže súd uložiť náhradu spôsobených trov a pokutu do 5000 Kčs. Ak sa svedok neustanoví ani na opätovné predvolanie, môže mu súd uložiť náhradu ďalších trov, opätovnú pokutu a dať ho predviesť na jeho trovy. Vymožené pokuty pripadajú štátu. O spôsobe predvedenia platia ustanovenia § 69a.

Ak svedok dodatočne ospravedlní svoje neustanovenie sa, môže súd vyslovené následky neustanovenia sa zrušiť.

Pred výsluchom súd poučí svedka o dôvodoch, pre ktoré nemožno ho vyslúchať a pre ktoré by mohol odoprieť svedectvo, a o tom, že je povinný vypovedať úplnú pravdu a nič nezamlčovať. Ďalej ho poučí o význame svedeckej výpovede s hľadiska občianskej cti a o trestných následkoch krivej výpovede.

Ako svedka nemožno vyslúchať toho, kto by výpoveďou:

Svedok môže odoprieť výpoveď, ak by výpoveďou mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Jeho blízkymi osobami sú jeho manžel, osoby, ktoré sú s ním alebo s jeho manželom príbuzné buď v priamom alebo pobočnom pokolení včítane až do bratranca (sesternice), a iné osoby, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti ako členovia rodiny; príbuzenskému pomeru sa rovná pomer založený osvojením.

Svedok musí oznámiť súdu dôvod odopretia výpovede. O oprávnenosti odoprieť výpoveď rozhodne súd, ktorý svedka vyslúcha.

Svedkovi, ktorý bez udania dôvodu alebo po neuznaní predneseného dôvodu odoprie svedčiť, hoci bol upozornený na následky, môže súd uložiť náhradu trov spôsobených odopretím výpovede a pokutu do 5000 Kčs. Vymožené pokuty pripadajú štátu.

Na začiatku výsluchu spýta sa súd svedka na jeho meno, priezvisko, vek, rodinný stav, zamestnanie, bydlisko, ďalej na jeho pomer k účastníkom, poprípade aj na iné okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na jeho hodnovernosť. Potom sa dá svedkovi príležitosť, aby súvisle uviedol všetko, čo vie o predmete výsluchu. Svedkovi treba dať otázky potrebné na vysvetlenie a doplnenie výpovede, najmä na objasnenie, odkiaľ má svoje vedomosti.

Svedka vyslúcha predseda senátu. Členovia senátu, prokurátor a so súhlasom predsedu účastníci a znalci môžu dávať svedkovi otázky.

Predseda senátu môže svedkovi zakázať, aby bol prítomný pri prejednávaní veci.

Svedok má nárok na náhradu potrebných hotových výdavkov a ušlej odmeny za prácu. Nárok svedka zaniká, ak ho svedok neuplatní najneskoršie do troch dní po svojom výsluchu, a ak nedôjde k výsluchu, do troch dní po tom, keď mu to bolo oznámené.

O svedočnom rozhodne predseda senátu; usnesenie o tom sa nedoručuje.

Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, súd priberie zpravidla po vypočutí účastníkov jedného alebo viac znalcov, aby podali posudok.

Namiesto znalca pribratého pôvodne môže súd pribrať iného znalca.

Súd môže tiež požiadať príslušné úrady (orgány verejnej správy) alebo ústavy, aby podaly alebo preskúmaly znalecký posudok.

Za znalca nemožno pribrať toho, u koho sa vyskytuje dôvod obdobný dôvodu, pre ktorý je vylúčený sudca. Znalec je povinný oznámiť súdu skutočnosti nasvedčujúce jeho vylúčeniu; ak to neurobí, zodpovedá účastníkom za trovy, ktoré tým zavinil.

Znalcovi možno uložiť, aby posudok podal písomne.

Niekoľko znalcov možno vypočuť spoločne; znalci môžu podať spoločný posudok.

O náhrade hotových výdavkov a o odmene za znalecký úkon (znalečné), uplatňovaných podľa osobitných predpisov, rozhoduje predseda senátu; ak nebolo znalečné účtované do konca konania alebo v lehote určenej predsedom, rozhodne o ňom predseda z úradnej povinnosti. Rozhodnutie o znalečnom sa doručuje aj tomu, kto ho účtoval.

Ustanovenia §§ 100 až 105 platia pre znalcov primerane. Ako znalec je však povinný byť činný len ten, koho na podanie znaleckého úkonu označil orgán alebo organizácia socialistického sektora, ktoré o to súd požiadal, poprípade ten, kto určitý odbor vykonáva ako svoje povolanie.

Súd môže uložiť účastníkovi, o ktorom je podľa výsledkov doterajšieho konania známe, že má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil.

Ak účastník bezdôvodne odoprie listinu predložiť, súd použije proti nemu ustanovenia o právnych následkoch bezdôvodného odopretia svedeckej výpovede.

Súd môže aj tretej osobe uložiť, aby mu listinu, ktorú má, predložila na nazretie. Ak súd po nazretí zistí, že listinou možno dokázať okolnosť dôležitú pre objasnenie skutkového stavu, vykoná listinou dôkaz.

Ak tretia osoba bezdôvodne odoprie predložiť listinu súdu na nazretie, súd použije proti nej ustanovenia o právnych následkoch bezdôvodného odopretia svedeckej výpovede.

O predložení listiny účastníkom a tretími osobami platia obdobne ustanovenia §§ 102 a 103.

O nároku tretích osôb na náhradu platí obdobne ustanovenie § 107.

Súd môže sám zadovážiť listinu od iného súdu alebo od úradu (orgánu verejnej správy).

Na vykonanie dôkazu na ústnom pojednávaní oznámi súd obsah predloženej listiny alebo jej príslušnej časti účastníkom a vyzve ich, aby sa o nej vyjadrili.

Verejnými sú listiny, ktoré vydaly československé súdy alebo úrady (orgány verejnej správy) v medziach svojej právomoci a v predpísanej forme, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými zákonnými predpismi vyhlásené za verejné.

Verejné listiny podávajú, pokiaľ nie je dokázaný opak, dôkaz o pravdivosti toho, že nariadenie alebo vyhlásenie v nich obsiahnuté vydal ich výstavca, ako aj toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené.

Každá iná listina je súkromnou listinou, ktorú súd zhodnotí ako iný dôkazný prostriedok.

Súd po prípadnom vypočutí účastníkov určí, v akom smere a akým spôsobom sa vykoná ohliadka.

O povinnosti účastníkov a tretích osôb predložiť predmet ohliadky, poprípade o ich povinnosti dať súhlas na vykonanie ohliadky, platia obdobne ustanovenia §§ 113 až 115.

O nároku tretích osôb na náhradu platí obdobne ustanovenie § 107.

Ohliadku predmetu nemožno vykonať, ak by bola spojená s prezradením štátneho tajomstva alebo s porušením štátom výslovne uloženej alebo štátom uznanej povinnosti mlčanlivosti.

Spôsob vykonania dôkazov inými dôkaznými prostriedkami určí súd podľa ich povahy.

Pred začatím konania možno na žiadosť účastníka, a za konania i z úradnej povinnosti zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že dôkaz nebude možné neskoršie vykonať vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami.

Návrh na zabezpečenie dôkazu sa podáva na rozhodujúcom súde a v naliehavom prípade, alebo ak sa konanie dosiaľ nezačalo, na okresnom súde, v obvode ktorého je ohrozený dôkazný prostriedok.

V návrhu na zabezpečenie dôkazu treba uviesť odporcu, poprípade dôvod, prečo ho nemožno uviesť, ďalej označiť skutočnosti, ktoré sa majú dokázať, a dôkazné prostriedky.

Zabezpečenie dôkazu vykoná sudca spôsobom predpísaným pre dôkaz, o ktorý ide. Pozve naň navrhovateľa a jeho odporcu, ak je známy.

Trovy zabezpečenia dôkazu, vykonaného pred začatím konania, znáša navrhovateľ. Tým nie je dotknutý jeho prípadný nárok na ich náhradu v neskoršom konaní.

Každý účastník znáša sám trovy spojené so svojimi procesnými úkonmi a trovy úkonov, ktoré v jeho záujme nariadil súd z úradnej povinnosti; trovy spojené s ustanovením a činnosťou opatrovníka znáša ten, kto dal podnet na jeho ustanovenie, a ak tu taký podnet nie je, ten, v záujme koho bol opatrovník ustanovený.

Pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak, znášajú účastníci tieto trovy bez nároku na ich náhradu.

Súd uloží účastníkovi, v záujme ktorého nariadil z úradnej povinnosti úkon vyžadujúci trovy, alebo účastníkovi, ktorého úkon dal na vznik trov podnet, aby zložil preddavok. Rovnako postupuje mimo ústneho pojednávania predseda senátu.

Ak tento preddavok nebol včas složený, súd posúdi, či sa má zamýšľaný úkon predsa vykonať, alebo či sa má od neho upustiť; ak sa procesný úkon vykoná, znáša síce štát trovy s ním spojené, ale vymáha ich od účastníka exekúciou.

Štátu nemožno uložiť, aby složil preddavok alebo akúkoľvek zábezpeku.

Súd prizná účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo obranu práva, včítane trov právneho zastúpenia, ak účastník mal proti odporcovi plný úspech vo veci.

Ak mal účastník vo veci len čiastočný úspech, súd tieto trovy pomerne rozdelí, poprípade ich vzájomne zruší.

I keď mal účastník vo veci len čiastočný úspech, môže mu súd priznať náhradu všetkých týchto trov, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti svojho nároku, alebo ak záviselo určenie výšky jeho nároku od voľného uváženia súdu alebo od znaleckého posudku.

Súd môže výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi uložiť, aby znášal bez nároku na náhradu svoje trovy konania, počítajúc v to trovy právneho zastúpenia, alebo ich časť, i keď mal v konaní úspech.

Účastník je povinný nahradiť trovy odporcovi, ktorý nedal príčinu na uplatnenie nároku na súde a včas ho uznal.

Účastníkovi, jeho zákonnému zástupcovi alebo zmocnencovi môže súd uložiť, aby znášali bez nároku na náhradu alebo nahradili trovy, vzniknuté náhodou, ktorá sa im prihodila, alebo trovy, ktoré spôsobili svojím zavinením, najmä zbytočnou rozvlačnosťou podaní, oneskorenými prednesmi alebo ich zmenou, nepravdivými tvrdeniami alebo neodôvodnenými návrhmi.

Trovy procesných úkonov prokurátora, ktorý vstúpil do konania podľa § 6 ods. 1, a dôkazov ním navrhnutých znáša štát bez nároku na náhradu. Tým nie sú dotknuté ustanovenia o trovách účastníkov v ich vzájomnom pomere.

Trovy spojené s procesnými úkonmi prokurátora, ktorý podal návrh na začatie konania podľa § 6 ods. 3, znáša štát; ak sa účastník, v záujme ktorého prokurátor urobil návrh na začatie konania, správal v konaní nečinne, má namiesto neho štát nárok na náhradu trov alebo povinnosť ich nahradiť.

Ak je niekoľko účastníkov, znášajú trovy podľa pomeru účastenstva vo veci.

V rovnakom pomere sú účastníci oprávnení požadovať náhradu trov, poprípade povinní ich nahradiť.

Ak sa konanie medzi účastníkmi skončilo súdnou pokonávkou a ak nebolo o trovách ujednané nič iné, trovy sa vzájomne zrušujú.

Trovy zrušeného alebo zastaveného konania sa vzájomne zrušujú. Avšak ten, kto má vinu na tom, že sa konanie muselo zrušiť alebo zastaviť, je povinný nahradiť trovy konania.

O náhrade trov konania rozhoduje súd z úradnej povinnosti. Ak rozhodnutie o náhrade trov závisí od výsledku konania vo veci samej, súd rozhodne o náhrade až v rozhodnutí, ktorým bola vec v príslušnej stolici úplne vybavená.

Trovy upraví súd podľa sadzieb, ktoré určí minister spravodlivosti vyhláškou.

Pri vyhlasovaní rozhodnutia môže si súd vyhradiť, že trovy určí v písomnom vyhotovení rozhodnutia. V tomto prípade senát môže sveriť úpravu trov členovi senátu, ktorému bolo uložené vypracovať rozhodnutie.

Rozhodnutie o náhrade trov je vykonateľné vždy až po nadobudnutí právoplatnosti.

Ak zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov, advokát, je ten, komu bola uložená náhrada trov konania, povinný ich zaplatiť advokátskej poradni. Na pohľadávke trov prisúdených účastníkovi má advokátska poradňa záložné právo a môže takú pohľadávku od dlžníka vymáhať vlastným menom. Dlžník si môže započítať len tie trovy, ktoré mu boly v tom istom konaní prisúdené proti účastníkovi, ktorého advokát zastupoval; to však neplatí, ak je povinný trovy nahradiť štát (štátny ústav, zariadenie).

Súd prizná účastníkovi na jeho žiadosť na čas ďalšieho konania oslobodenie od súdnych poplatkov, ak účastník nie je už oslobodený podľa poplatkových predpisov, poprípade aj oslobodenie od preddavkov a iných výdavkov na súdne úkony (ďalej len „preddavky“), ak by účastník nemohol znášať tieto trovy bez ohrozenia potrebnej vlastnej výživy alebo výživy osôb, ktorým má podľa zákona poskytovať úhradu na osobné potreby; rovnaké oslobodenie prizná súd na žiadosť právnickej osobe alebo úradne ustanovenému orgánu pre správu majetkovej podstaty, ak potrebnú úhradu nemožno zadovážiť z prostriedkov právnickej osoby alebo z majetkovej podstaty zastupovanej úradne ustanoveným orgánom.

Oslobodenie od preddavkov možno priznať i bez oslobodenia od súdnych poplatkov, alebo aj len čiastočne.

Súd neprizná oslobodenie podľa § 140, ak sa uplatňovanie alebo obrana práva javia svojvoľnými alebo zrejme bezúspešnými, alebo ak sa dá dôvodne predpokladať, že uplatňovaný nárok bol účastníkovi postúpený len preto, aby sa dosiahlo oslobodenie.

Ak sú tu podmienky § 140 ods. 1 a ak je to potrebné na ochranu účastníka, právnickej osoby alebo úradne ustanoveného orgánu pre správu majetkovej podstaty, ustanoví im súd na ich žiadosť zástupcu. Zástupca sa ustanovuje buď z radov sudcov, alebo iných justičných zamestnancov na to spôsobilých, alebo z advokátov; ak bol za zástupcu ustanovený advokát, určí ho vedúci súdom označenej advokátskej poradne.

Usnesenie o ustanovení takéhoto zástupcu nahradzuje procesné plnomocenstvo.

Ten, komu bol podľa odseku 1 ustanovený zástupca, nie je povinný, pokiaľ nie je ďalej inak ustanovené, zaplatiť trovy svojho právneho zastúpenia. Ak sa mu prizná nárok na náhradu trov, tvorí odmena za zastupovanie, ak bol za zástupcu ustanovený advokát, súčiastku trov konania.

Priznať oslobodenie podľa § 140 alebo ustanoviť zástupcu podľa § 142 možno len vtedy, ak účastník predloží súdu potvrdenie miestneho národného výboru a ak ide o súdneho chránenca, potvrdenie poručenského (opatrovanského) súdu o osobných, rodinných, majetkových a zárobkových pomeroch; právnickej osobe alebo úradne ustanovenému orgánu pre správu majetkovej podstaty možno priznať oslobodenie alebo ustanoviť zástupcu len vtedy, ak predložia súdu potvrdenie príslušného dozorného orgánu.

Podrobné predpisy vydá vláda nariadením.

Ak ide o uplatňovanie práva ešte len zamýšľané, môže priznať oslobodenie alebo ustanoviť zástupcu ktorýkoľvek okresný súd; inak súd, na ktorom sa konanie začína alebo sa koná.

Priznané oslobodenie je účinné ku dňu podania žiadosti.

Pokiaľ nie je ustanovené inak, znáša štát bez nároku na náhradu oslobodený;

Priznané oslobodenie súd odníme, poprípade i so zpätným účinkom, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že tu neboli podmienky určené zákonom alebo že tieto podmienky zanikli.

Ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že tu neboli podmienky určené zákonom pre ustanovenie zástupcu alebo že tieto podmienky zanikli, súd zruší ustanovenie zástupcu a účastníkovi uloží dodatočne nahradiť výdavky zástupcu; ak je zástupcom advokát, i zaplatiť jeho odmenu.

Ak bolo odporcovi účastníka oslobodeného od súdnych poplatkov a preddavkov uložené celkom alebo zčasti nahradiť trovy, súd určí okrem trov alebo ich časti, ktoré má odporca účastníkovi nahradiť, osobitne aj trovy alebo ich časť (včítane súdneho poplatku), ktoré má odporca, ak nebol tiež od poplatkov a preddavkov oslobodený, zaplatiť štátu; toto ustanovenie sa použije primerane aj na náhradu potrebných výdavkov a odmeny za zastupovanie, ak bol účastníkovi ustanovený zástupca podľa § 142 ods. 1 alebo § 144 ods. 1.

Ak sa konanie medzi týmito účastníkmi skončilo súdnou pokonávkou, je pre určenie trov, ktoré má odporca oslobodeného účastníka zaplatiť štátu, rozhodujúci obsah súdnej pokonávky vo veci samej.

Pri vzájomnom zrušení trov konania medzi týmito účastníkmi určí súd sumu trov, ktorú má odporca oslobodeného účastníka zaplatiť štátu.

Vo veciach týkajúcich sa oslobodenia a ustanovenia zástupcu rozhoduje predseda senátu bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ nie je v zákone ustanovené ináč, rozsudkom sa rozhoduje vo veci samej tam, kde sa rozhoduje po ústnom pojednávaní. Inak sa rozhoduje usnesením.

Rozsudok má vyčerpať celý predmet konania.

Súd však môže rozsudkom rozhodnúť, ak je to účelné, najprv oddelene i len o časti predmetu konania.

Ak je predmet konania sporný čo do základu i čo do výšky, súd môže najprv rozsudkom rozhodnúť o základe; ak uzná základ za opodstatnený, pokračuje v konaní až po právoplatnosti tohto rozsudku.

Pre rozsudok je rozhodný stav v čase jeho vynesenia.

Ak ide o opakujúce sa dávky, možno uložiť i povinnosť plniť dávky, ktoré sa stanú sročnými až po vynesení rozsudku.

Ak sa v rozsudku uloží povinnosť plniť, určí súd na splnenie povinnosti lehotu pätnásť dní.

V odôvodnených prípadoch môže súd určiť kratšiu alebo dlhšiu lehotu, poprípade vysloviť, že záväzok sa má splniť v splátkach, ktorých výšku a podmienky splatnosti určí.

Ak je predmetom záväzku plnenie opakujúcich sa dávok, ktoré sa stanú sročnými po vynesení rozsudku, treba v rozsudku určiť deň plnenia.

Lehoty na plnenie sa počítajú odo dňa doručenia rozsudku.

Ale ak bol podaný opravný prostriedok proti rozsudku bez predbežnej vykonateľnosti, lehota na plnenie sa počíta od právoplatnosti rozsudku.

Súd je viazaný svojím rozsudkom, len čo ho vyhlásil.

Na vynesení rozsudku sa môžu zúčastniť iba sudcovia, za účasti ktorých sa ústne pojednávanie skončilo.

Pri porade a hlasovaní senátu nesmie byť prítomný okrem sudcov a zapisovateľa nikto iný. O porade a hlasovaní sa spíše osobitná zápisnica.

Sudcovia z ľudu hlasujú pred sudcami z povolania, a to mladší pred staršími. Predseda hlasuje naposledy.

Na rozsudok je potrebná väčšina hlasov. Všetci členovia senátu sú povinní hlasovať, i keď boli prehlasovaní v niektorej predbežnej otázke.

Rozsudok treba vždy vyhlásiť; vyhlási ho predseda senátu.

Rozsudky sa vyhlasujú v mene republiky.

Vyhlásenie sa má stať zpravidla hneď po skončení ústneho pojednávania; ak to nie možné, možno na vyhlásenie rozsudku odročiť ústne pojednávanie najviac na čas pätnásť dní.

Vyhlasuje sa úplné znenie výroku a podstatné dôvody, jako aj poučenie o opravnom prostriedku.

Rozsudok treba účastníkom vždy doručiť.

Vyhotovenie rozsudku má po úvodných slovách „V mene republiky“ obsahovať:

Vyhotovenie rozsudku podpíše predseda senátu.

Ak nemôže predseda senátu podpísať vyhotovenie rozsudku pre prekážku dlhšieho trvania, podpíše za neho iný člen senátu; dôvod sa poznamená na vyhotovení rozsudku.

Chyby v písaní a počítaní, ako aj iné podobné zrejmé nesprávnosti v rozsudku alebo jeho vyhotovení, predseda senátu môže kedykoľvek bez ústneho pojednávania opraviť, a to aj z úradnej povinnosti. Opravu môže nariadiť i súd vyššej stolice.

Opravné usnesenie sa doručí účastníkom, oprava sa vyznačí na vyhotovení rozsudku a podľa možnosti aj na rovnopisoch vyhotovenia už vydaných.

Vykonávanie opravy nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

Ale ak sa opravou rozsudku zmení jeho výrok, môže účastník dotknutý zmenou opravenú časť výroku napadnúť prípustným opravným prostriedkom v lehote počítanej od doručenia opravného usnesenia.

Ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže ktorýkoľvek účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku žiadať o jeho doplnenie. V žiadosti treba uviesť určitý návrh na doplnenie. Súd rozhodne o žiadosti podľa povahy veci buď po ústnom pojednávaní alebo bez neho.

Ak súd vyhovie žiadosti o doplnenie, vynesie vo veci doplňujúci rozsudok; ak nevyhovie, žiadosť usnesením zamietne.

Na doplňujúci rozsudok sa inak použijú obdobne ustanovenia o rozsudkoch.

Konanie o doplnenie nemá odkladný účinok na opravné prostriedky proti rozsudku ani na jeho vykonateľnosť.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, je právoplatný.

Vzdanie sa opravného prostriedku je účinné, len ak sa stalo na súde po vyhlásení rozsudku.

Ak bol účastník právoplatným rozsudkom odsúdený plniť dávky, ktoré sa stanú sročnými až po vynesení rozsudku, a ak sa podstatne zmenili okolnosti, na základe ktorých určil súd výšku dávok alebo ich trvanie, môže ktorýkoľvek účastník podať návrh na zmenu určenej výšky dávok alebo ich trvania. Skorší rozsudok možno zmeniť iba s účinkami odo dňa podania návrhu.

Predbežná vykonateľnosť sa bez ohľadu na opravný prostriedok vysloví vo výroku rozsudku odsudzujúceho na plnenie:

Okrem prípadov uvedených v § 163 možno predbežnú vykonateľnosť vysloviť na návrh účastníka, ak by mu inak hrozilo nebezpečenstvo značnej a ťažko nahraditeľnej ujmy alebo ak je obava, že splnenie sa stane vôbec nemožným.

Vyslovenie predbežnej vykonateľnosti podľa odseku 1 sa môže týkať celého nároku alebo jeho časti a možno ho viazať na složenie primeranej zábezpeky.

Súdna pokonávka, ktorú súd schválil, má účinky právoplatného rozsudku.

Súd je viazaný svojím usnesením, len čo ho vyhlásil, a ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo odovzdané na vyhotovenie.

Súd nie je viazaný svojím usnesením, ktoré sa týka iba vedenia konania, najmä nie usnesením a nariadením o doručení (§§ 46 až 53), usnesením, ktorým sa upravuje priebeh konania, nariaďuje dokazovanie a určuje spôsob jeho vykonania (§§ 59, 64, 68, 71, 88, 95, 98, 106, 108, 110, 116, 119, 122), nariaďuje ústne pojednávanie a určuje iné termíny (§§ 61, 68), alebo urobí opatrenie na ich prípravu (§§ 62, 68).

Usnesenie treba prítomným účastníkom vyhlásiť.

Usnesenie treba doručiť účastníkom, ak majú proti nemu opravný prostriedok alebo právo viesť podľa neho exekúciu.

Účastníkom neprítomným pri vyhlásení treba okrem prípadov uvedených v odseku 2 doručiť usnesenie aj vtedy, ak to vyžaduje vedenie konania.

Usnesenie, ktorým sa zamieta návrh účastníka bez vypočutia iných účastníkov, netreba týmto účastníkom doručovať.

Písomné vyhotovenie usnesenia má obsahovať náležitosti uvedené v § 157 písm. a) až f); mená a priezviská účastníkov sa uvedú, len pokiaľ to vyžaduje povaha veci, o ktorej sa v usnesení rozhoduje.

Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa usnesením úplne vyhovuje návrhu, ktorému iný účastník neodporoval.

Pri uzneseniach jednoduchej povahy, ktoré v plnom rozsahu vyhovujú podanému návrhu a nemusia sa odôvodniť, možno písomné vyhotovenie uznesenia nahradiť stručným povoľovacím záznamom.

Účastníci môžu pre urýchlenie vybavenia veci predložiť súdu súčasne s podaním tiež potrebné rovnopisy uznesenia, ktoré navrhujú a ktoré sa má vydať bez vypočutia účastníkov.

Usnesenie je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, pokiaľ súd vzhľadom na zvláštne okolnosti prípadu neodložil jeho vykonateľnosť alebo pokiaľ zákon neustanovuje inak. To platí aj vtedy, ak sa má usnesenie vykonať inak než exekúciou.

Na usnesenie sa inak použijú obdobne ustanovenia platné pre rozsudky.

Nesprávne pomenovaný opravný prostriedok treba posúdiť podľa jeho obsahu.

Odvolanie je prípustné proti každému rozsudku súdu prvej stolice. Nie je prípustné odvolať sa len proti dôvodom rozsudku.

Ak sa súčasne nenapadá výrok rozsudku vo veci samej, je proti iným rozhodnutiam pojatým do výroku rozsudku, najmä proti rozhodnutiam o trovách konania a o procesnej námietke, opravným prostriedkom sťažnosť.

Na podanie odvolania je lehota pätnásť dní odo dňa doručenia rozsudku.

Odvolanie nie je podané oneskorene, ak ho podala oprávnená osoba po uplynutí tejto lehoty iba preto, že sa spravovala nesprávnym poučením súdu, alebo ak ho podala v lehote pätnástich dní odo dňa doručenia rozsudku priamo na odvolacom súde alebo do zápisnice na súde, ktorý nie je príslušný (§ 175 ods. 2).

Odvolanie môže podať účastník alebo prokurátor.

Odvolanie možno podať písomným podaním alebo ústne do zápisnice; advokát, i keď je sám účastníkom, môže podať odvolanie len písomne.

Odvolanie sa podáva na súde, ktorý vyniesol rozsudok. Ak sa odvolanie podá na inom súde, postúpi ho tento súd ihneď príslušnému súdu.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach podania obsahovať:

Pokiaľ z ďalších ustanovení nevyplýva iné, použijú sa pre konanie na odvolacom súde obdobne ustanovenia platné pre konanie na súde prvej stolice.

Ak dôjde ku vzatiu zpät návrhu na začatie konania po vyhlásení rozsudku súdom prvej stolice a ak prizná odvolací súd vzatiu zpät účinnosť, zruší aj rozsudok súdu prvej stolice.

Ak oprávnená osoba podala včas odvolanie, napadnutý rozsudok až do vybavenia odvolania nestane sa právoplatným, a pokiaľ nejde o rozsudok predbežne vykonateľný, odkladá sa jeho vykonateľnosť.

Ak sa rozsudok týka niekoľkých odporcov alebo niekoľkých nárokov so samostatným skutkovým základom a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektorých odporcov alebo niektoré nároky, nenapadnutá časť rozsudku nadobúda právoplatnosť.

Ak je predseda senátu súdu prvej stolice toho názoru, že odvolanie je podané oneskorene alebo osobou neoprávnenou, alebo že je neprípustné preto, že napadá len dôvody rozsudku, predloží ho spolu so spismi a so zprávou o tom príslušnému odvolaciemu súdu. To isté urobí, ak sa márne pokúsil o odstránenie chýb odvolania (§§ 176, 45 ods. 1 a 2).

Ak nejde o žiadny z týchto prípadov, predseda senátu zašle jeden rovnopis odvolania odporcovi odvolateľa. Odvolateľov odporca môže do pätnástich dní odpovedať na odvolanie písomným podaním alebo ústne do zápisnice (§ 175); o tom ho treba poučiť. Po uplynutí tejto lehoty alebo len čo došla odpoveď na odvolanie, predloží predseda senátu odvolanie spolu so spismi odvolaciemu súdu.

V prípadoch uvedených v § 179 ods. 1 odmietne odvolací súd odvolanie usnesením bez ústneho pojednávania, i keď podmienky odmietnutia zistí sám pred nariadením ústneho pojednávania. Rovnako rozhodne, ak až na ústnom pojednávaní zistí, že sú tu takéto podmienky.

Ak je odvolací súd toho názoru, že odvolanie nie je podané oneskorene alebo osobou na to neoprávnenou, alebo že nie je neprípustné preto, že napadá len dôvody rozsudku, doručí predseda odvolacieho senátu jedno vyhotovenie odporcovi odvolateľa. Odvolateľov odporca môže na odvolanie odpovedať do pätnástich dní písomným podaním alebo ústne do zápisnice (§ 175), a to priamo na odvolacom súde; o tom ho treba poučiť.

Ak odvolanie bolo podané priamo na odvolacom súde, postúpi ho predseda odvolacieho senátu súdu prvej stolice, aby postupoval podľa § 179 ods. 2.

Odvolací súd môže uznesením bez ústneho pojednávania zrušiť rozsudok súdu prvej stolice, ak

Ak zruší odvolací súd rozsudok, môže podľa okolností buď vrátiť vec súdu prvej stolice na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo zrušiť konanie prvej stolice a poprípade návrh odmietnuť alebo postúpiť.

Ak nerozhodol odvolací súd o odvolaní bez ústneho pojednávania, nariadi predseda senátu ústne pojednávanie.

Po otvorení ústneho pojednávania predseda senátu alebo ním poverený člen senátu prednesie podľa obsahu spisov súdu prvej stolice stav veci, ako aj doterajší priebeh konania, pokiaľ je to potrebné, aby sa porozumelo odvolaciemu návrhu a aby sa mohla preskúmať správnosť napadnutého rozhodnutia. Po tomto prednese a prípadných poznámkach prednesie predseda alebo ním poverený člen senátu obsah odvolania a odpovede; keď sa tak stalo, upozorní predseda účastníkov, že môžu svoje návrhy ústne odôvodniť.

Odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil súd prvej stolice. Účastníci môžu predniesť aj skutkové okolnosti a ponúknuť dôkazy, ktoré neboly v konaní na súde prvej stolice ani uvedené ani ponúknuté. Odvolací súd môže nariadiť, aby sa dokazovanie vykonané na súde prvej stolice opakovalo.

Účastníci môžu až do skončenia odvolacieho pojednávania svoje návrhy vo veci samej, urobené na súde prvej stolice, zmeniť, ak výsledky konania na odvolacom súde v súvislosti s výsledkami konania na súde prvej stolice môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Až do skončenia odvolacieho pojednávania možno meniť i odvolacie návrhy i odvolacie dôvody. Súd môže rozsudok prvej stolice zrušiť, i keď je navrhovaná jeho zmena, a naopak.

Súd však nepripustí zmenu podľa odsekov 2 a 3:

Odvolací súd prejedná vec v medziach odvolacích návrhov (§ 183 ods. 3 a 4). Pritom si všíma chyby konania na súde prvej stolice, len pokiaľ mohly mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd nie je obmedzený na prejednanie v medziach odvolacích návrhov vo veciach, v ktorých možno začať konanie z úradnej povinnosti, a porušením predpisov by utrpeli ujmu osoby, ktoré sú pod osobitnou ochranou zákona.

Odvolací súd rozhodne zpravidla rozsudkom vo veci samej, a to tak, že rozsudok súdu prvej stolice potvrdí alebo zmení.

Vo svojom rozsudku sa môže odvolací súd odvolať i na skutkový stav zistený súdom prvej stolice.

Odvolací súd môže usnesením zrušiť rozsudok súdu prvej stolice a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a na rozhodnutie, najmä ak sa súd prvej stolice nezaoberal v podstatných bodoch skutkovým stavom veci.

Odvolací súd môže takto postupovať aj vtedy, keď zistí chyby konania uvedené v § 184 a ak by ich odstránenie vyžadovalo neúmerné doplnenie konania; ak to vyžaduje povaha veci, môže zrušiť i konanie na súde prvej stolice.

Súd prvej stolice je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Ustanovenia o trovách konania na súde prvej stolice platia i pre konanie odvolacie.

Ak súd druhej stolice zmení rozsudok súdu prvej stolice, rozhodne aj o trovách predchádzajúceho konania; ak zruší rozsudok, poprípade i konanie súdu prvej stolice, uloží tomuto súdu, aby v novom rozhodnutí rozhodol aj o trovách opravného konania.

Odvolateľ môže vziať odvolanie zpät do vynesenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo do účinnosti vzatia odvolania zpät platia primerane ustanovenia §§ 73 a 76.

Doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu

Odvolací súd môže doručiť rozhodnutie prítomným účastníkom priamo; ináč doručí rozhodnutie odvolacieho súdu súd prvej stolice, ktorému odvolací súd spisy vráti.

Proti usneseniu súdu prvej stolice je prípustná sťažnosť, ak ide o usnesenie, ktorým je súd viazaný (§ 166).

Sťažnosť nie je prípustná proti usneseniu dožiadaného alebo povereného sudcu; avšak je prípustná, pokiaľ ju zákon nevylučuje, proti usneseniu dožadujúceho alebo poverujúceho súdu, ktorý rozhodol o ohradení sa postihnutej osoby.

Sťažnosť proti usneseniam dožiadaného súdu, pokiaľ ju zákon nevylučuje, je prípustná, ak ide o právnu pomoc žiadanú cudzozemským súdom (úradom).

Sťažnosť nie je prípustná proti rozhodnutiu:

Novoty.

Sťažnosť možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy, pokiaľ z iných ustanovení nevyplýva iné a pokiaľ to povaha veci pripúšťa.

Konanie a rozhodnutie o sťažnosti.

Súd prvej stolice môže sám vyhovieť sťažnosti, ak sa napáda sťažnosťou uznesenie, z ktorého nenadobudla dosiaľ práva osoba iná než sťažovateľ, alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa stanovila povinnosť zaplatiť súdny poplatok, uložila pokuta alebo nariadilo predvedenie.

Ak súd prvej stolice nemieni vyhovieť sťažnosti alebo ak sa napáda sťažnosťou aj iné usnesenie než usnesenie uvedené v odseku 1, vykoná predseda senátu vyšetrenie, pokiaľ ho uzná podľa obsahu sťažnosti za potrebné, a predloží sťažnosť spolu so spismi súdu druhej stolice.

Súd druhej stolice rozhodne o sťažnosti usnesením zpravidla bez ústneho pojednávania.

Ak to považuje súd druhej stolice za potrebné, nariadi vypočuť účastníkov alebo iné vyšetrenie; v prípadoch, kde sa rozhodlo v prvej stolici po ústnom pojednávaní, môže nariadiť i ústne pojednávanie.

Pokiaľ z ustanovení o sťažnosti nevyplýva iné, použijú sa pre sťažnosť obdobne ustanovenia platné pre odvolanie.

Právoplatné rozhodnutie vo veci samej možno napadnúť návrhom na obnovu konania:

Súdnu pokonávku možno napadnúť návrhom na obnovu konania, pokiaľ možno dôvody obnovy vzťahovať podľa povahy veci i na súdnu pokonávku.

Obnova konania nie je prípustná:

Návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov.

Lehota sa počíta odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v základnom konaní, poprípade schválenia súdnej pokonávky; ale ak sa účastník len neskoršie dozvedel o dôvode obnovy alebo ak ho len neskoršie mohol uplatniť, lehota sa počíta odo dňa, keď sa dozvedel o dôvode obnovy alebo keď ho mohol uplatniť.

Ak uplynulo päť rokov od času, keď sa rozhodnutie stalo právoplatným, poprípade keď bola schválená súdna pokonávka, návrh na obnovu konania možno podať, len ak účastníkovi bola nezákonným postupom súdu odňatá možnosť konať na súde.

Pri zmeškaní lehoty na podanie návrhu na obnovu konania nie je prípustné navrátenie do predošlého stavu.

Návrh na obnovu konania má popri všeobecných náležitostiach podania obsahovať:

O návrhu na obnovu konania rozhoduje súd, ktorý rozhodol vo veci v prvej stolici.

Návrh na obnovu konania môže podať účastník alebo prokurátor.

Ak je návrh na obnovu konania podaný zrejme oneskorene alebo ak sa nezakladá na žiadnom zákonnom dôvode alebo ak obnova konania nie je prípustná podľa § 199, súd odmietne návrh usnesením bez ústneho pojednávania. Rovnako rozhodne, ak sa až na ústnom pojednávaní zistí, že sú tu také skutočnosti.

Ak návrh podala osoba neoprávnená, súd ho odmietne usnesením po ústnom pojednávaní.

Ak sa navrhuje obnova konania pre trestný čin uvedený v § 197 písm. b) alebo pre iný trestný čin, oznámi súd, pokiaľ sa ešte nezačalo trestné konanie, vec prokurátorovi a vyčká výsledok trestného konania.

Keď trestný súd alebo prokurátor oznamuje súdu usnesenie, že sa konanie nezačalo alebo že sa zastavuje, označí výslovne dôvod, prečo sa tak stalo.

S konaním o návrhu na obnovu možno spojiť konanie vo veci samej.

Ak súd rozhodol najprv o povolení obnovy, môže konať vo veci samej až vtedy, keď sa rozhodnutie o povolení obnovy stalo právoplatným. Ak povolí súd obnovu, zostáva napadnuté rozhodnutie (súdna pokonávka) nedotknuté, dokiaľ súd nerozhodne znova vo veci samej.

Ak sa z uplatňovaných dôvodov obnovy javí pravdepodobným, že návrh na obnovu konania bude mať úspech, môže súd na návrh účastníka i bez vypočutia odporcu usnesením nariadiť odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia alebo súdnej pokonávky.

Súd môže takéto svoje usnesenie na návrh zrušiť.

Proti usneseniam podľa odsekov 1 a 2 niet opravného prostriedku.

Na konanie o návrhu na obnovu, počítajúc v to opravné prostriedky, sa inak použijú ustanovenia platné pre základné konanie.

Vydržanie alebo premlčanie práva, ktoré nastalo za konania alebo po jeho skončení, nemožno uplatniť v konaní o obnovu na ujmu účastníka, v prospech ktorého bola povolená obnova.

V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd o náhrade trov základného konania i konania o obnovu.

Proti právoplatnému rozhodnutiu ktoréhokoľvek súdu v občianskych právnych veciach môže generálny prokurátor alebo predseda Najvyššieho súdu podať sťažnosť pre porušenie zákona, ak sa domnieva, že v konaní alebo pri rozhodovaní bol porušený zákon.

Pre chyby v konaní možno podať sťažnosť pre porušenie zákona iba vtedy, ak bolo rozhodnuté o veci, ktorá nepatrí do právomoci československých súdov alebo aspoň všeobecných súdov, alebo ak chyby v konaní mohly mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažnosť pre porušenie zákona nemožno podať proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie zákona.

Sťažnosť pre porušenie zákona nie je viazaná lehotou. Podáva sa písomne na Najvyššom súde.

Okrem všeobecných náležitostí podania musí sťažnosť obsahovať:

Až do rozhodnutia o sťažnosti možno meniť jej dôvody a návrh.

Vyžadovanie súdnych spisov.

Generálny prokurátor aj predseda Najvyššieho súdu si môžu vyžiadať od ktoréhokoľvek súdu spisy, aby mohli posúdiť, či sú tu dôvody na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Ak navrhuje generálny prokurátor alebo predseda Najvyššieho súdu aj zrušenie pôvodného rozhodnutia, Najvyšší súd môže i z úradnej povinnosti pred rozhodnutím o sťažnosti odložiť vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia.

Najvyšší súd rozhodne o sťažnosti pre porušenie zákona rozsudkom bez ústneho pojednávania po vypočutí generálneho prokurátora.

Najvyšší súd môže potrebné vyšetrenie nariadiť i z úradnej povinnosti.

Najvyšší súd v rozsudku buď vysloví, že bol porušený zákon, alebo sťažnosti nevyhovie; ak bol porušený zákon rozhodnutiami niekoľkých súdov, uvedie vždy, ktoré súdy zákon porušily. Rozsudok musí byť odôvodnený; Najvyšší súd ho doručí generálnemu prokurátorovi, a ak je to možné, aj účastníkom alebo ich právnym nástupcom.

Ak to navrhne pred rozhodnutím generálny prokurátor alebo predseda Najvyššieho súdu, ktorý podal sťažnosť, Najvyšší súd zruší v rozsudku aj rozhodnutie, ktorým bol zákon porušený, poprípade aj konanie, ktoré mu predchádzalo.

Ak Najvyšší súd nerozhodol o zrušení už podľa odseku 2, môže účastník alebo jeho právny nástupca také zrušenie navrhnúť do pätnástich dní odo dňa doručenia rozsudku (odsek 1). Návrh sa podáva na Najvyššom súde písomným podaním alebo ústne do zápisnice. Návrh sa považuje za platne podaný, ak bol podaný v lehote na súde prvej alebo druhej stolice, alebo do zápisnice na inom súde, ktorý nie je príslušný; ak bol návrh podaný na niektorom z týchto súdov, postúpia ho ihneď Najvyššiemu súdu. O návrhu na zrušenie rozhoduje Najvyšší súd bez ústneho pojednávania.

Ak Najvyšší súd zrušil rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, poprípade aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 215 ods. 2 a 3), uvedie vo svojom rozhodnutí aj to, či a aké opatrenie má urobiť súd, ktorý zákon porušil. Pri novom rozhodnutí sú súdy viazané právnym názorom Najvyššieho súdu; v tomto rozhodnutí rozhodnú aj o trovách pôvodného konania.

Okrem prípadov, keď dôjde k zrušeniu pôvodného rozhodnutia nemá rozsudok Najvyššieho súdu právny účinok na právne pomery účastníkov pôvodného konania. Právne pomery tretích osôb nemôžu byť dotknuté ani novým rozhodnutím vo veci, okrem ak im porušenie zákona bolo alebo muselo byť známe.

Neprípustnosť návrhu na zrušenie alebo zmeny pôvodného rozhodnutia

Návrh na zrušenie alebo zmenu pôvodného rozhodnutia je neprípustný:

Súd môže nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby sa ešte pred rozhodnutím predbežne upravily pomery účastníkov, alebo ak je obava, že inak by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený.

Predbežné opatrenie nariadi súd, na ktorom je začaté konanie vo veci samej. Ak sa konanie vo veci samej doteraz nezačalo, nariadi ho súd, ktorý by bol na začatie konania vo veci samej príslušný.

Konanie podľa tejto hlavy vykoná bez ústneho pojednávania súd v rovnakom obsadení ako vo veci samej; ak konanie vo veci samej nebolo doteraz začaté, vykoná konanie sudca.

Predbežné opatrenie nariadi súd na návrh oprávneného účastníka; ak ide o konanie, ktoré sa začína z úradnej povinnosti, môže súd nariadiť predbežné opatrenie i bez návrhu.

O nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd po vykonaní prípadne potrebného vyšetrenia, a ak to považuje za účelné a povaha veci to pripúšťa, i po vypočutí účastníkov alebo niektorého z nich. Ak sa to javí vhodným a povaha veci to pripúšťa, môže navrhovateľovi uložiť, aby složil primeranú zábezpeku.

V usnesení, ktorým súd nariadi predbežné opatrenie, určí lehotu, po uplynutí ktorej stráca predbežné opatrenie účinnosť; ak sa súdne konanie, o ktoré ide, doteraz nezačalo a ak je na jeho začatie potrebný návrh účastníka, ktorý predbežné opatrenie navrhol, súd mu zároveň uloží lehotu, v ktorej má podať návrh na začatie konania.

Predbežným opatrením môže súd najmä nariadiť:

Ak sa zmenia pomery tak, že predbežné opatrenie nie je už potrebné ani účelné, súd ho zruší na návrh alebo z úradnej povinnosti.

Okrem toho treba predbežné opatrenie zrušiť z úradnej povinnosti, ak:

Trovy vzniknuté v súvislosti s predbežným opatrením znáša navrhovateľ, vynímajúc trovy odporcu.

O prípadnom nároku na náhradu týchto trov voči odporcovi a o prípadnom nároku odporcu na náhradu jeho trov rozhodne súd, ktorý rozhodol v konaní vo veci samej, a ak nedošlo k tomuto konaniu, rozhodne súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

V prípade odseku 2 použijú sa obdobne ustanovenia o náhrade trov.

Ak sa predbežné opatrenie zruší z iného dôvodu než preto, že navrhovateľovi bol nárok priznaný alebo že jeho nárok bol uspokojený, navrhovateľ nahradí odporcovi i tretej osobe všetky ujmy, ktoré im spôsobil. O tom rozhodne súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Ak zákon dovoľuje, aby sa veriteľ uspokojil súdnym predajom dlžníkových hnuteľných vecí bez exekučného titulu, nariadi predaj na návrh veriteľa súd, v obvode ktorého sú veci.

Predaj nariaďuje a ďalej koná sudca bez ústneho pojednávania. Predaj sa nariadi bez vypočutia dlžníka.

Predaj možno vykonať aj vtedy, ak usnesenie nariaďujúce predaj nie je doteraz právoplatné; ale ak bola proti tomuto usneseniu podaná sťažnosť, môže súd, pokiaľ nejde o veci podliehajúce skaze, výkon predaja odložiť až do právoplatnosti usnesenia, ktorým bol nariadený predaj.

Inak pre výkon predaja platia ustanovenia tohto zákona o exekučnom predaji hnuteľných vecí.

Exekučné opísanie hnuteľných vecí podľa § 394 ods. 2 občianskeho zákonníka nariadi a vykoná súd, v obvode ktorého je predmet exekučného opísania.

Exekučné opísanie hnuteľných vecí je neprípustné při veciach vylúčených z exekúcie.

Konanie vykonáva sudca bez ústneho pojednávania; exekučné opísanie vykoná výkonný úradník (§ 431).

Na konanie o rozvod, neplatnosť manželstva a určenie, či tu je alebo nie je manželstvo (manželské veci), je príslušný súd, v obvode ktorého mali manželia posledné spoločné bydlisko.

Ak manželia nemali posledné spoločné bydlisko v Československej republike, je na konanie príslušný všeobecný súd odporcu; ak tu niet ani takého súdu, je príslušný všeobecný súd navrhovateľa.

Ak sa má neplatnosť manželstva vysloviť z úradnej povinnosti a ak manželia nemali spoločné bydlisko v Československej republike, je na konanie príslušný všeobecný súd jedného alebo druhého manžela.

Účastníkmi konania sú manželia.

Ak sa rozhoduje v konaní o rozvod manželstva tiež o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom a ich majetku, sú maloleté deti účastníkmi, pokiaľ sa ich konanie týka.

Jeden rovnopis návrhu na začatie konania sa doručí odporcovi do vlastných rúk. Upovedomenie o začatí konania z úradnej povinnosti sa doručí obom manželom do vlastných rúk.

Súd zpravidla vyslúchne oboch manželov osobne, a to hneď na prvom ústnom pojednávaní.

Vzatie návrhu na začatie konania zpät nevyžaduje, aby mu súd priznal účinnosť.

S výnimkou konania o neplatnosť manželstva je prípustné spočívanie konania (§ 421).

Uznaniu nároku nemôže súd priznať účinnosť (§ 74).

Otázku neplatnosti manželstva nemožno riešiť v inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku.

Ak jeden z manželov zomrie pred tým, než sa rozhodnutie stane právoplatným, súd usnesením zastaví konanie a zruší prípadne už vynesené rozhodnutie, pokiaľ zákon nedovoľuje, aby sa v konaní pokračovalo.

Ak sa druhý manžel pripojí k návrhu na rozvod manželstva a ak sa shodujú návrhy oboch manželov čo do viny na rozvode, môže sa súd obmedziť pre zistenie rozvratu a viny na ňom na výsluch účastníkov.

Ak sú tu maloleté deti, rozhodne súd rozsudkom, ktorým vyslovuje rozvod manželstva, súčasne tiež o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom a ich majetku; rozhodnutie môže nadobudnúť právoplatnosť len vo všetkých častiach výroku súčasne.

Ustanovenie odseku 1 neplatí, ak dôjde medzi účastníkmi o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom a ich majetku k dohode, ktorú súd schválil.

Ak jeden z manželov zomrie pred tým, než sa rozhodnutie stane právoplatným, súd usnesením zastaví konanie a zruší prípadne už vynesené rozhodnutie.

V ostatných veciach týkajúcich sa manželov, upravených v zákone o rodinnom práve, sa rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.

Ak je s návrhom na rozvod alebo neplatnosť manželstva spojený návrh na úhradu osobných potrieb alebo ak došlo k spojeniu takýchto konaní, súd rozhodne rozsudkom aj o úhrade osobných potrieb.

Súdy rozhodujú v opatrovanských veciach a vo veciach detí v rodičovskej moci, ak nejde o opatrovanstvo z dôvodu správy majetku (§ 60 zákona o rodinnom práve). Vo veciach detí, nad ktorými sa vedie poručenstvo, rozhodujú súdy len v prípadoch výslovne v zákone určených.

Súdom príslušným pre veci uvedené v § 244 je všeobecný súd chránenca. Ak nie je tento súd známy alebo ak nemôže bez ujmy pre chránenca včas zakročiť, zakročí súd, v obvode ktorého má chránenec pobyt; len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.

V záujme chránenca môže súd na návrh alebo z úradnej povinnosti svoju príslušnosť preniesť na iný súd. Ak druhý súd nesúhlasí s prenesením, rozhodne jeho nadriadený krajský súd.

Senát koná a rozhoduje o výžive detí, o úprave styku rodičov s deťmi, o schvaľovaní dôležitých úkonov za chránenca, o odvolaní opatrovníka, o priezvisku, poprípade aj o mene dieťaťa, o výkone rodičovskej moci, o všetkých jej obmedzeniach a o jej zániku; rovnako koná a rozhoduje o výchove detí (ochrannej výchove), ak nejde o deti v poručenskej starostlivosti, o ktorých výchove (ochrannej výchove) súdy nerozhodujú.

V ostatných prípadoch koná a rozhoduje sudca.

Konanie sa začína z úradnej povinnosti, pokiaľ z povahy veci nevyplýva, že sa má začať iba na návrh.

Senát rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.

Sudca rozhoduje bez ústneho pojednávania.

V dôležitých alebo pochybných prípadoch vypočuje súd i chránenca, pokiaľ je tento schopný posúdiť svoje záujmy; ak možno od toho očakávať objasnenie a posúdenie potrebnosti alebo vhodnosti navrhnutého alebo zamýšľaného opatrenia, vypočuje súd aj jeho najbližších príbuzných alebo iné osoby oboznámené s pomerami.

Súd má zpravidla, najmä ak ide o maloletého, konať v súčinnosti s verejnými orgánmi a zariadeniami, ktoré slúžia na ochranu alebo prospech chránencov.

Ak sa rodičia nedohodnú o výkone rodičovskej moci, rozhodne súd, akým spôsobom sa má rodičovská moc vykonávať, najmä ktorý z rodičov má maloletého zastupovať.

Ak rodičia maloletého dieťaťa nežijú spolu, rozhodne súd o tom, komu sa má dieťa sveriť do výchovy a ako má každý z rodičov prispievať na jeho výživu; pokiaľ je to potrebné, upraví aj styk rodičov s dieťaťom. Rozhodnutie možno nahradiť dohodou rodičov, ktorá však vyžaduje schválenie súdu.

Súd určí rozsah vyživovacej povinnosti, i keď rodičia žijú spolu, ak jeden z nich neplní svoje povinnosti dobrovoľne.

Proti tomu, kto sa dobrovoľne nepodrobí rozhodnutiu súdu o rodičovskej moci, výchove detí, styku s nimi alebo o ich umiestení, použije súd uvedený v § 244 pre výkon tohto rozhodnutia vhodné donucovacie prostriedky. Týmito prostriedkami, pokiaľ ostatné prostriedky podľa okolností prípadu nepostačujú, môžu byť aj pokuty do výšky 5.000 Kčs za každé jednotlivé neposlúchnutie súdu, poprípade aj nútené predvedenie dieťaťa k rodičovi (umiestenie dieťaťa a pod.); vymožené pokuty pripadajú štátu.

Dôležitými úkonmi zákonného zástupcu za chránenca, ktoré vyžadujú schválenie súdu, sú najmä zrieknutie sa alebo odmietnutie dedičstva, vzdanie sa práv, uzavretie pokonávky, poskytnutie alebo vypovedanie pôžičky, scudzenie, nadobudnutie alebo zaťaženie nehnuteľných vecí a práv k nim. Súd má pri schvaľovaní právnych úkonov dbať o záujmy chránenca aj pre dobu po dosiahnutí plnoletosti alebo po skončení opatrovníctva.

Aj uznesenie, ktorým sa návrhu vyhovuje, musí sa vždy odôvodniť. Písomné zmluvy treba opatriť schvaľovacou doložkou.

Po vhodnom poučení zloží opatrovník do rúk sudcu sľub, že sa bude riadne starať o osobu chránenca, ďalej že bude opatrovanca riadne zastupovať, že bude jeho imanie spravovať so starostlivosťou riadneho hospodára a dbať pritom na pokyny súdu.

Po zložení sľubu vydá súd opatrovníkovi listinu o jeho ustanovení.

Súd vykoná súpis všetkého imania opatrovanca, a ak to uzná za vhodné, aj jeho odhad. Vykonaním súpisu a odhadu môže súd poveriť výkonný orgán miestneho národného výboru.

Hotové peniaze, pokiaľ sa v záujme opatrovanca nepoužijú ináč, treba uložiť v štátnej sporiteľni. V rukách opatrovníka možno ponechať len toľko peňazí, koľko treba na riadne hospodárenie, poprípade na úhradu bežných potrieb opatrovanca.

Cennosti a dôležité listiny sa spravidla uložia do súdnej úschovy. Pri nehnuteľných veciach treba poznamenať zavedenie opatrovníctva.

Nehnuteľné veci možno scudziť len v prípade nutnosti alebo na zrejmý prospech opatrovanca.

Vyúčtovanie zo správy imania opatrovanca predkladá opatrovník v obdobiach a ku dňom, ktoré určí súd spravidla pri jeho ustanovení.

Opatrovníci predložia vyúčtovanie spravidla písomne, a to aj s dokladmi. Iba jednoduché vyúčtovanie, skladajúce sa z niekoľko málo položiek príjmov a výdavkov, možno spísať do zápisnice.

Na preskúmanie vyúčtovania predvolá súd opatrovníka, opatrovanca, ak je schopný posúdiť svoje záujmy, poprípade znalca, ak to vyžaduje rozsah alebo zložitosť vyúčtovania. Pritom treba vyšetriť najmä:

Ak vyjde najavo, že k niektorým právnym úkonom došlo bez potrebného súdneho schválenia, môže ich súd schváliť dodatočne.

Pri preskúmaní vyúčtovania nemá sa súd spravidla pozastavovať nad nepatrnými nedostatkami a nemá požadovať nákladné doklady pri nepatrných položkách.

V uznesení, ktorým sa schvaľuje vyúčtovanie, treba uviesť, kto vyúčtovanie podal a za ktorú dobu, či ho súd uznal za správne, aká je konečná suma čistého majetku, aká hotovosť je v rukách opatrovníka a aké príjmy a výdavky mal opatrovanec vo vyúčtovacom období. Do uznesenia treba pojať aj rozkaz na odstránenie prípadných chýb.

Po schválení záverečného vyúčtovania vydá súd bývalému opatrovancovi na jeho žiadosť všetky doklady.

Pri zmene opatrovníka vyzve súd doterajšieho opatrovníka, aby odovzdal majetok, poprípade jeho správu novému opatrovníkovi a súdu to preukázal.

Po skončení opatrovníctva je súd povinný vydať opatrovancovi jeho majetok.

Súd predovšetkým vyzve opatrovanca, aby do určitej lehoty majetok prevzal. Výzvu treba doručiť do vlastných rúk. Súčasne vyzve opatrovníka, aby odovzdal majetok opatrovancovi a odovzdanie preukázal súdu. Ak opatrovanec neprevezme majetok, naloží sa s majetkom podľa ustanovení o súdnej úschove.

Pri nehnuteľných veciach súd po skončení opatrovníctva nariadi výmaz poznámky o zavedení opatrovníctva.

Ustanovenia o opatrovníkoch a opatrovancoch použijú sa primerane aj na deti v rodičovskej moci, ak bol dieťaťu ustanovený opatrovník.

Predchádzajúce ustanovenia o príslušnosti, obsadení súdu a konaní použijú sa primerane aj pri rozhodovaní o predĺžení a prepustení z ochrannej výchovy pri osobách starších ako 18-ročných vo výchovniach dorastu.

Súdom príslušným na rozhodnutie o osvojení je všeobecný súd osvojenca, a ak je osvojenec poručencom, poručenský súd.

Ak niet v Československej republike takého súdu, je na rozhodnutie príslušný všeobecný súd osvojiteľa.

Senát rozhoduje po ústnom pojednávaní usnesením.

Pred rozhodnutím o osvojení vyslúchne súd - podľa možnosti osobne - osvojiteľa a jeho manžela, ak je potrebný jeho súhlas, rodičov osvojovaného dieťaťa, opatrovníka, ktorý mu bol ustanovený v konaní o osvojení, prípadne jeho poručníka, ďalej orgán poverený starostlivosťou o mládež a osvojované dieťa, ak je schopné posúdiť dosah osvojenia. Súd rodičov nevyslúchne, ak sú pozbavení rodičovskej moci alebo sú celkom pozbavení svojprávnosti, ako i vtedy, ak nie je potrebné ich privolenie pre osvojenie, hoci sú zákonnými zástupcami dieťaťa.

Osoby, ktoré podľa odseku 1 netreba vyslúchnuť, nie sú účastníkmi konania o osvojení.

V usnesení, ktorým súd vysloví osvojenie, uvedie, aké priezvisko bude osvojenec používať. Usnesenie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť. Jeden rovnopis právoplatného usnesenia sa osobitne uloží na súde.

Súdom príslušným na rozhodnutie o zrušení osvojenského pomeru je súd, ktorý vyslovil osvojenie. O takom zrušení osvojenského pomeru platia primerane §§ 264 až 266.

Dohodu o zrušení osvojenia medzi osvojiteľom a plnoletým osvojencom môže spísať sudca ktoréhokoľvek súdu; odpis zápisnice o zrušení osvojenia zašle súdu, ktorý osvojenie vyslovil, aby ju osobitne uložil a vyznačil zrušenie v spisoch o osvojení.

Ak sa narodí dieťa, u ktorého otcovstvo nie je určené zákonnou domnienkou svedčiacou proti manželovi matky ani uznaním otcovstva, súd z úradnej povinnosti vypočuje matku dieťaťa o tom, koho označuje za otca dieťaťa, poprípade s kým obcovala v rozhodnom čase. V tomto prípade vypočuje súd ďalej toho, kto je označený za otca, či otcovstvo uznáva a či chce dobrovoľne plniť rodičovské povinnosti.

Uznanie otcovstva na súde sa zapíše do zápisnice.

Príslušným na konanie je všeobecný súd dieťaťa, a ak je dieťa poručencom, poručenský súd.

Ak nedošlo k uznaniu otcovstva podľa § 44 zákona o rodinnom práve, treba podať žalobu o zistenie otcovstva. Ak matka (poručník) nepodá žalobu v primeranom čase, ustanoví súd maloletému dieťaťu opatrovníka (nového poručníka) a upraví ho, aby v mene dieťaťa podal žalobu.

Úkony podľa §§ 269 a 270 vykoná sudca bez ústneho pojednávania.

Ak sa má žaloba podať proti opatrovníkovi, je príslušný všeobecný súd žalobcu.

Na konanie o zistenie otcovstva sa použijú ustanovenia jedenástej hlavy s doplnkami uvedenými v ďalších ustanoveniach tohto dielu.

Otázku zistenia otcovstva nemožno riešiť v inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku.

Dieťa, jeho matka, domnelý otec a podľa potreby aj iné osoby sú povinné dať si odňať krv na vykonanie krvnej skúšky. Ak sa niektorá z týchto osôb bez závažného dôvodu zdráha tak urobiť, možno použiť donucovacie prostriedky podľa § 100 ods. 2 a 3 a § 103 ods. 3. Proti usneseniu, ktorým súd vyhlási zdráhanie za bezdôvodné, môže podať sťažnosť iba ten, kto má byť vyšetrený.

Toto ustanovenie sa použije obdobne na iné podobné dôkazné prostriedky.

Ak je začaté konanie o zistenie otcovstva na žalobu iba jedného z oprávnených, bráni prejednaniu žaloby druhého oprávneného prekážka uvedená v § 57 ods. 1 písm. c).

Oprávnený, ktorý nepodal žalobu, môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník; účinok rozsudku sa na neho vzťahuje, i keď nevstúpil do konania.

Ak žalobca za konania o zistenie otcovstva zomrie, konanie sa preruší. V konaní môže pokračovať druhý oprávnený na žalobu. Do šesť mesiacov od smrti dieťaťa môžu podať žalobu o zistenie otcovstva aj jeho potomci, ak preukážu na tomto zistení právny záujem; za tých istých podmienok a v tej istej lehote môžu potomci dieťaťa navrhnúť, aby sa v prerušenom konaní pokračovalo.

Konanie o zistenie otcovstva sa preruší aj vtedy, keď zomrie žalovaný. V konaní možno pokračovať proti opatrovníkovi, ktorého ustanoví žalovanému súd prejednávajúci vec.

Ak je so žalobou o zistenie otcovstva spojený aj návrh na určenie povinnosti uhradiť osobné potreby dieťaťa alebo ak došlo k spojeniu takých konaní, súd rozhodne rozsudkom aj o úhrade osobných potrieb.

Ak v konaní o zistenie otcovstva žalovaný uzná svoje otcovstvo, vypočuje súd matku, pokiaľ je jej súhlas s uznaním potrebný, alebo pokiaľ sama o zistenie otcovstva nežaluje, či s uznaním súhlasí; ak súhlasí, súd konanie o zistenie otcovstva zastaví.

Ak bolo právoplatne rozhodnuté, že neskorší manžel nie je otcom dieťaťa znovu vydatej matky (§ 42 ods. 2 zákona o rodinnom práve), šesťmesačná lehota na zapretie otcovstva sa pre skoršieho manžela začína dňom, keď sa dozvedel o tomto právoplatnom rozhodnutí.

Po uplynutí lehôt určených na zapretie otcovstva zákonom o rodinnom práve môže generálny prokurátor, ak sa domnieva, že to vyžaduje všeobecný záujem, podať žalobu o zapretie otcovstva voči otcovi, matke a dieťaťu. Ak niektorý z nich nie je nažive, môže o zapretie otcovstva žalovať ostatných z nich; ak nie je nažive nikto z nich, môže žalovať opatrovníka, ktorého súd pre túto vec ustanoví.

Pre konanie o zapretie otcovstva platia primerane ustanovenia druhého dielu.

Príslušným na konanie je súd, v obvode ktorého má všeobecný súd osoba, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti. Ak je takáto osoba v psychiatrickej liečebni alebo v inom podobnom ústave (ďalej len „ústav“), je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého je ústav.

Ak osoba, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, zmení za konania svoje bydlisko alebo pobyt, môže súd na návrh alebo z úradnej povinnosti svoju príslušnosť preniesť na súd nového bydliska alebo pobytu. Ak druhý súd nesúhlasí s prenesením, rozhodne jeho nadriadený krajský súd.

Konanie vykonáva senát bez ústneho pojednávania.

Senát nemôže poveriť predsedu alebo člena senátu výsluchom vyšetrovaného alebo znalcov.

Konanie sa začne na návrh alebo z úradnej povinnosti.

Ak ide o pozbavenie svojprávnosti pre duševnú poruchu a ak návrh nepodal úrad (orgán verejnej správy), môže súd navrhovateľovi nariadiť, aby v primeranej lehote predložil lekárske vysvedčenie o duševnom stave chorého, s poučením, že inak návrh odmietne.

Osobu, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, musí súd vyslúchnuť osobne; na ten cieľ ju možno predviesť na súd. Ak je v ústave, vyslúchne sa zpravidla v ústave. Od výsluchu možno upustiť, ak ho nemožno vykonať vôbec alebo bez ujmy pre zdravotný stav vyšetrovanej osoby.

Ak je to potrebné na ochranu práv osoby, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, ustanoví jej súd pre toto konanie opatrovníka.

Toho, kto má byť pozbavený svojprávnosti, majú vyšetriť zpravidla dvaja znalci.

Od vyšetrenia znalcami i od výsluchu vyšetrovaného možno upustiť, ak bol stav osoby, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, súdne vyšetrený v posledných šiestich mesiacoch pri prijatí do ústavu a ak podľa potvrdenia správy ústavu alebo podľa výsledkov iného súdneho vyšetrenia nenastala od toho času podstatná zmena.

Súd môže na návrh znalca nariadiť, aby osoba, ktorá má byť vyšetrená, bola dodaná do ústavu na čas najviac troch mesiacov, pokiaľ je to nevyhnutne potrebné pre vyšetrenie duševného stavu.

Pred vynesením takého usnesenia treba vypočuť jej opatrovníka, ak je ustanovený, a pokiaľ možno i účastníkov.

Ak sú tu podmienky pre pozbavenie svojprávnosti pre navyknuté nadmierne požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov alebo jedov a ak možno podľa výsledkov vyšetrenia očakávať, že osoba, o ktorú ide, sa polepší, môže súd odložiť vynesenie usnesenia o pozbavení svojprávnosti a zároveň určí primeranú lehotu na polepšenie. Súd môže odklad urobiť závislým od toho, že sa táto osoba podrobí liečeniu v odbornom ústave na potrebný čas, ktorý však nesmie presahovať jeden rok.

Pred uplynutím lehoty na polepšenie vysloví súd pozbavenie svojprávnosti iba vtedy, ak sa ukáže, že polepšenie nemožno očakávať, alebo ak liečená osoba bez závažných dôvodov predčasne opustí odborný ústav alebo marí liečenie.

Usnesenie, ktorým sa rozhoduje o pozbavení svojprávnosti, sa doručí aj prokurátorovi a opatrovanskému súdu; po nadobudnutí právoplatnosti správe ústavu, v ktorom je osoba postihnutá duševnou chorobou držaná, a ak sa vyslovilo pozbavenie svojprávnosti, aj miestnemu a okresnému národnému výboru, v obvode ktorých mala osoba pozbavená svojprávnosti bydlisko alebo pobyt.

Osobe, ktorá sa pozbavuje svojprávnosti, usnesenie sa nedoručí, ak by to bolo zrejme škodlivé pre jej stav.

Ak súd neodložil vykonateľnosť usnesenia, ktorým sa vyslovilo pozbavenie svojprávnosti, urobí opatrovanský súd opatrenie, aby pri nehnuteľných veciach bolo pozbavenie svojprávnosti zapísané.

Trovy konania znáša štát; trovy právneho zastúpenia znáša sám zastúpený bez nároku na náhradu.

Trovy konania uhradí osoba pozbavená svojprávnosti; ak nemožno od nej tieto trovy vymôcť, uhradia ich tí, ktorí sú jej podľa zákona povinní poskytovať úhradu osobných potrieb, pokiaľ by tým neboli ukrátení vo výžive oni sami alebo ich rodiny; ak ich nemožno ani takto uhradiť, uhradí ich štát.

Ak sa konanie skončilo bezvýsledne, je povinný uhradiť trovy ten, kto podal návrh na začatie konania, pokiaľ mu muselo byť známe, že na začatie konania niet dôvodu; v ostatných prípadoch hradí trovy štát.

Ustanovenia tohto dielu sa použijú primerane i na zrušenie usnesenia o pozbavení svojprávnosti a na premenu čiastočného pozbavenia svojprávnosti na úplné pozbavenie svojprávnosti alebo naopak.

Návrh na zrušenie pozbavenia svojprávnosti alebo premenu úplného pozbavenia svojprávnosti na čiastočné pozbavenie svojprávnosti, ako aj sťažnosť proti zamietnutiu týchto návrhov môže podať aj osoba pozbavená svojprávnosti.

Ak sa však zamietne návrh na zrušenie alebo premenu pozbavenia svojprávnosti a ak podľa výsledkov vyšetrenia možno bezpečne predpokladať, že v najbližšom čase sa nedá očakávať vyliečenie alebo značné zlepšenie, môže sa súd usniesť, že pred uplynutím primeranej lehoty, ktorá nesmie byť dlhšia ako tri roky, nie je prípustný opätovný návrh na zrušenie alebo premenu pozbavenia svojprávnosti, pokiaľ sa dostatočne nespravdepodobní, že sa zlepšil stav osoby pozbavenej svojprávnosti. Ak bol návrh predsa podaný, možno ho odmietnuť bez ďalšieho konania.

Správa ústavu je povinná oznámiť súdu, v obvode ktorého je ústav, najneskoršie do štyridsaťosem hodín prijatie každého chorého, ktorý nebol prijatý na vlastnú žiadosť.

Dobrovoľný vstup do ústavu musí byť potvrdený písomným vyhlásením, urobeným pred správou ústavu a dvoma svedkami; vyhlásenie možno kedykoľvek odvolať. Len čo chorý, ktorý bol prijatý do ústavu na vlastnú žiadosť, je obmedzený vo voľnom pohybe alebo styku s vonkajším svetom, je správa ústavu povinná aj o takom chorom urobiť oznámenie súdu najneskoršie do štyridsaťosem hodín od času, keď toto obmedzenie začalo.

Súd, v obvode ktorého je ústav, začne z úradnej povinnosti konanie o povolenie držať v ústave a rozhodne o ňom pokiaľ možno do tridsiatich dní po tom, čo mu došlo oznámenie podľa § 292. Toto konanie súd nezačne, ak prijatie do ústavu nariadil súd alebo prokurátor.

Proti usneseniu, ktorým sa nariaďuje prepustenie z ústavu, môže podať sťažnosť aj správa ústavu. Usnesenie možno vykonať len po nadobudnutí právoplatnosti.

Účinnosť usnesenia o povolení držať v ústave zanikne uplynutím jedného roku odo dňa jeho vydania, pokiaľ v usnesení nie je určená kratšia lehota. Ak sa má držanie v ústave predĺžiť nad túto lehotu, treba vykonať nové vyšetrenie a súd musí znovu rozhodnúť o povolení ďalšieho držania, pokiaľ opatrovanský súd medzitým nenariadil, aby osoba držaná v ústave bola naďalej v ňom ponechaná.

Usnesenie o povolení držať v ústave neprekáža, aby opatrovanský súd neurobil iné opatrenie.

Osoba držaná v ústave, pokiaľ nie je pozbavená svojprávnosti, ďalej jej rodičia, deti, osvojiteľ, osvojenec, manžel, súrodenci, ako aj opatrovník, ak je ustanovený, môžu ešte pred uplynutím času uvedeného v § 294 ods. 1 žiadať o nové súdne vyšetrenie a rozhodnutie, či je odôvodnená domnienka, že ďalšie držanie v ústave už nie je potrebné. Ak súd zamietne návrh na prepustenie z ústavu, môže sa usniesť, že nebude konať nové vyšetrovanie pred uplynutím času, po ktorý bolo držanie v ústave povolené.

Inak sa na toto konanie primerane použijú ustanovenia prvého dielu.

Vyhlásiť nezvestného za mŕtveho je príslušný súd, ktorý bol naposledy jeho všeobecným súdom v Československej republike.

Konanie vykonáva sudca bez ústneho pojednávania.

Návrh možno podať už rok pred tým, než uplynul čas potrebný na to, aby nezvestný mohol byť vyhlásený za mŕtveho.

O návrhu nemožno rozhodnúť pred uplynutím tohto času.

Ak súd uzná, že sú tu podľa údajov zákonné podmienky pre vyhlásenie za mŕtveho, ustanoví nezvestnému opatrovníka, ak nemá iného zástupcu, ktorý by ho v konaní zastupoval.

Súd vyhláškou vyzve nezvestného, aby sa prihlásil, a každého, kto má o ňom vedomosť, aby podal o ňom zprávu súdu alebo zástupcovi nezvestného uvedenému vo vyhláške; zároveň vykoná všetky potrebné vyšetrenia o nezvestnom a zistí účastníkov konania.

Vo vyhláške uvedie podstatné okolnosti prípadu a oznámi, že po uplynutí lehoty uvedenej vo vyhláške rozhodne o vyhlásení za mŕtveho, ak sa nezvestný neprihlási alebo ak nedôjde iná zpráva o jeho živote. Vyhláškovú lehotu určí na jeden rok od vyvesenia vyhlášky na návestnej tabuli súdu. Deň, ktorým sa lehota skončí, treba vo vyhláške uviesť.

Vyhláška sa vyvesí na návestnej tabuli súdu a uverejní sa v časopise určenom pre súdne vyhlášky; okrem toho ju možno dať na známosť spôsobom obvyklým v mieste.

Vyhláška sa doručí opatrovníkovi, známym účastníkom a prokurátorovi.

Ak súd zistí, že nie sú splnené podmienky vyhlásenia za mŕtveho, zastaví konanie usnesením.

Po uplynutí lehoty určenej vo vyhláške súd rozhodne o vyhlásení za mŕtveho. Usnesenie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť.

O doručení rozhodnutia platí to isté, čo o doručení vyhlášky; okrem toho právoplatné rozhodnutie sa doručí súdu príslušnému na prejednanie dedičstva.

Ak súd zistí, že osoba vyhlásená za mŕtvu je nažive alebo že žila ešte v deň, od ktorého doteraz neuplynul čas potrebný na to, aby nezvestná osoba mohla byť vyhlásená za mŕtvu, z úradnej povinnosti zruší svoje rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho.

Na návrh účastníka alebo prokurátora súd opraví deň, ktorý je uvedený v jeho rozhodnutí ako deň smrti, ak dodatočne zistí, že:

O doručení rozhodnutia podľa odsekov 1 a 2 platia ustanovenia § 303 ods. 2.

Trovy spojené s ustanovením a činnosťou opatrovníka, ako aj ostatné trovy znáša navrhovateľ.

Sťažnosť môžu podať iba účastníci, ktorým sa malo doručiť rozhodnutie (§ 301 ods. 4), a prokurátor.

Otázku, či a kedy možno považovať nezvestného za mŕtveho, nemožno riešiť v inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku.

Ak je isté, že niekto zomrel, ale jeho smrť sa nedá preukázať verejnou listinou, možno podať návrh na začatie konania o dokázanie smrti.

Návrh na začatie konania môže podať každý, kto má právny záujem na dokázaní smrti.

Ustanovenia prvého dielu sa použijú primerane; vyhláškovú lehotu však možno skrátiť až na tri mesiace.

Na prejednanie dedičstva je príslušný súd, ktorý bol naposledy všeobecným súdom poručiteľa. Ak niet takého súdu v Československej republike, je príslušný súd, v obvode ktorého je poručiteľov majetok alebo jeho časť; ak je podľa toho príslušných niekoľko súdov, rozhoduje medzi nimi predstihnutie.

Konanie vykonáva sudca bez ústneho pojednávania.

Súd začne konanie z úradnej povinnosti, len čo sa dozvie, že niekto zomrel alebo bol právoplatne vyhlásený za mŕtveho.

Miestny národný výbor oznámi každé úmrtie v obci okresnému súdu miesta úmrtia.

Súd príslušný na prejednanie dedičstva vyšetrí najprv: